Zachráň ma✅

Časť 2.

Kate:

„Môžeme sa stretnúť po škole?" prišla mi esemeska pred poslednou prednáškou.

„Jasné, už sa na teba teším, Jess," odpovedala som takmer okamžite.

Nevideli sme sa dlhšiu dobu a tak som sa nevedela dočkať, keď sa stretneme. Posledná prednáška bola s pánom okúzlujúcim, ako sme ho s Hannou nazvali.

„No čo, už ťa doučoval?" hodila som po nej chlípny pohľad, ale asi mi to nevyšlo, lebo Hanna sa začala na plné hrdlo smiať.

Upútalo to pozornosť spomínaného a na chvíľu sa na moju kamarátku zahľadel.

„Kuká sa sem," šepla som jej ako jej tajná spojka.

Ona na mňa hodila iba víťazný pohľad a tvárila sa niečo v zmysle VidíšVšetkoIdePodľaPlánu. Prednáška sa začala a my sme sa usadili. Rozmýšľala som o Jess, čo všetko si máme povedať, kam pôjdeme a či je ešte stále taká nákupná maniačka.

„Kate," sykla Hanna.

Upriamila som pozornosť na svet okolo seba a uvedomila si, že sa na mňa všetci dívajú.

„Ako prosím?" hrala som, že som nepočula.

Z umenia som bola dutá a kombinácia História umenia bol koniec. Fakt ma to bavilo, ale musela som sa ešte zlepšiť.

„Čo vám evokuje slovo slnečnice?" opýtal sa na profesor a vyšiel schodmi vyššie.

Presne som vedela, čo mu odpoviem.

„Holandský maliar, dve maľby. Mňa upútala namaľovaná v Arles. Je na nej niečo upokojujúce. Každá hlávka je iná. Niektorá bez lupienkov a sklonená dole, iná zase žltá a žiariaca svojou krásou. Tvoria akési jedno spoločenstvo, aj keď sú všetky rozličné. Vložené do obyčajnej vázy. Tournesols," pousmiala som sa, lebo tento obraz mám veľmi rada.

Celkovo aj Vincenta van Gogha. Je veľmi záhadný a myslím, že sú veci, ktoré sa ešte len dostanú na povrch.

„Presvedčivé. Veľmi pekne ste to vystihla. Vaše meno?"

„Kate Smithová," odpovedala som po chvíli.

„Kate, máš za jedna. Dobre ľudia, na dnes je to všetko!" zakričal profesor, ale ja som bola celkom v šoku.

Slnečnice, teda obraz Slnečnice poznám vďaka mojej mamine, ktorá ho ma vystavený v hosťovskej izbe. Keď som bola menšia, pýtala som sa, prečo nie sú všetky také pekné, ale iba niektoré. Potom som si prečítala pár článkov pre zaujímavosť a čuduj sa svete, ako mi to padlo vhod. Miestnosť sa skoro celá vyprázdnila a tak som sa zbalila aj ja a išli sme s Hannou konečne domov.

„Dovidenia!" pozdravili sme sa jednohlasne, ale profesor nás ešte zdržal : „Kate?"

Ja som sa bleskurýchle otočila, ale mala som na tvári trochu zmätený výraz. „Prosím?" opýtala som sa ako malé neviniatko.

Našťastie sa Hanna nikam nezberala. Však prečo nestráviť voľnú chvíľku s pánom okúzlujúcim.

„Prekvapila si ma. V pozitívnom slova zmysle, samozrejme," pousmial sa, ako keď je na vás hrdý váš coach, bolo z toho cítiť profesionalitu, i keď aj maličký kúsok jeho samého.

Bez masky profesora na vysokej v Oxforde.

„Vďaka," zamumlala som a keď sekundu na to nič nevravel, ťahala som Hannu preč.

Čo to malo znamenať?

Ako sme vychádzali z miestnosti, streli sme aj Jamesa. Teda, uvidela ho Hanna a drgla do mňa, pretože ja som bola príliš zahĺbená do svojich myšlienok. Určite z toho robím zbytočnú vedu, ale cítila som istý druh napätia, keď sme po hodine odchádzali. Vedela som, že sa musím držať ďalej z troch prostých dôvodov. Je to môj profesor. Ja mám priateľa a som s ním nesmierne šťastná. A keby sme prehliadli tieto dve skutočnosti, aj tak išla po ňom Hanna, ktorej asi nevadilo, že je to tiež jej profesor a má priateľa. Ale o tom potom. Dobre vzchop sa Kate! Kričal na mňa môj mozog a ja som vedela, že ho musím poslúchnuť.