Zachráň ma✅

Časť 42.

Kate:

Nepotrebovala som nikoho. Iba som si nahlas zapla hudbu, stiahla  okná a jazdila po meste. Konečne to bolo zo mňa vonku. Už príliš dlho som to v sebe držala. Chcela by som teraz ísť za Maxom, Hannou či Jess ,ale asi budem radšej sama. Cítila som sa ako teenegerka, ktorá práve utiekla z domu a poviem vám, bol to skvelý pocit. Stavila som sa ešte v trafike a kúpila si krabičku cigariet. Našla som hotel   v okolí s balkónom a raňajkami. Ubytovala som sa a ako prvé som išla do sprchy. Členok ma stále bolel, ale nemyslela som na to. Nemala som čo na seba, tak som sa zabalila do bielej plachty a sadla si na balkón. Našla som si množstvo zmeškaných hovorov aj esemesiek od Jamesa, ale neriešila som to. Zapálila som si a užívala si  pokoj. Konečne. Cinkla mi esemeska. Myslela som si, že je to zase James, ale mýlila som sa.

„Dúfam, že si v poriadku. Mrzí ma, ak som spôsobil problémy."

Bol taký milý, až som sa mala chuť prefackať. Bola som, teraz príliš zraniteľná a túžila som po pomste.

„Som v poriadku."

Nesmela som teraz urobiť nič, čo by som mohla potom ľutovať.

Max:

Bol som celý otrasený zo záležitosti s Kate. Veľmi rýchlo sa to zvrtlo a zostal som v šoku. Dúfal som, že je  v poriadku. Zrazu som na ceste uvidel známe auto a vedel som, že je to ona. Naozaj som nechcel, ale musel som. Išiel som za ňou, zastavila sa aj v trafike, čo ma teda šokovalo  a dúfam, že si kupovala len noviny. Po chvíli vyšla a pokračovala v ceste. Noc bola pokojná, nebolo až tak veľa áut a vzduch voňal jeseňou. Zastala pri jednom hoteli a vošla dnu. Čakal som dole, či sa náhodou nevráti, ale nestalo sa tak. Po pár minútach som jej napísal esemesku, ale nevedel som rozoznať, či je v poriadku. 

„Som v pohode." stojí za prd.

Videl som, ako  vyšla na balkón a krátko na to som zbadal aj obláčiky dymu. Takže to neboli asi noviny. Myslím si, že sa pozerala na hviezdy a pýtala sa ich, prečo to má také ťažké. Ja som teda tiež vystúpil a sadol si na lavičku. Hlavu som obrátil dozadu a zapozeral sa na oblohu. Sme tak blízko a predsa tak ďaleko.

Nezostal som dlho, lebo by som sa neovládol a šiel za ňou. Tak veľmi mi chýba a dnešok bol výnimočný. Držať ju v náručí, objať ju a rozosmievať. To chcem robiť už po zvyšok života. Myslím si, že aj Kate ma už vníma trochu inak. Dáva mi viac dôvery ako predtým. Išiel som domov celkom spokojný a dúfam, že zajtrajšok prinesie viac takýchto dobrých vecí. Ležal som ešte dlho v posteli a nedalo sa mi zaspať. Jej vôňa bola všade, jej oči pozerajúce sa mi do duše a lahodný smiech tiež. Iba som fantazíroval, ako tu budem ležať vedľa nej, pozorovať ju pri spaní a vravieť si, aké mám šťastie.

Ráno bolo presne odrazom mojej spokojnosti. Slnko svietilo  aj keď už bolo dosť chladno. Cupkal som si do kúpeľne, umyl si zuby a potom šupito do kuchyne uvariť si kávu. Vyšiel som na terasu, mal som iba  boxerky, ale nikoho som nečakal. Zrazu sa pozriem o pár centimetrov  doprava a tam Leila. Už si presne nepamätám, kedy sme sa naposledy spolu bavili, ale bolo to dosť dávno. A súdiac podľa toho výrazu, sme spolu neskončili nejako dobre. Trošku som pozdvihol jeden kútik, ale jej reakcia sa nezmenila. Kašľal som na to a ďalej si vychutnával moju kávu. Bola mi extrémna zima, rýchlo som zaliezol dnu, ale môj pokoj netrval ani desať sekúnd, lebo sa ozval zvonček. Prehodil som cez seba aspoň župan a pomaly sa vliekol ku dverám. Čakal som tam Leilu, ak má byť úprimný, ale zostal som prekvapený.  

„Kde je?" jeho mohutný hlas a odrážal od všetkých stien. Vôbec som nechápal, o čom melie, pretože môj mozog ešte spal. Výraz tváre bol priam hrozivý, päste zatínal do dlaní, na čele mu vystúpila žila a bol celý červený.