Zachráň ma✅

Časť 39.

„...neverím, že Jess a Tom budú rodičia," zasmial sa Max počas našej konverzácie.

Musí sa stretávať s Tomom, keď to vie. Je to dosť logické, keďže spolu chodíme za detičkami.

„Ani ja. Veď Jess nikdy nebola ten typ. Ona milovala tak obchody. A teraz svadba a dieťa. Veľmi som na to zvedavá , ale teším sa, ako keby to bolo moje."

Max hltal každé moje slovo a úprimne ma počúval, čo ma tešilo.

„A vy s Jamesom neplánujete deti?"

Nečakala som, že bude až taký priamy, ale dneska máme asi hodinku pravdy.

„Momentálne nie, neviem, aká je naša budúcnosť."

„A ako sa má Alice?"

On dneska vyťahuje všetky zbrane. Alice Maxa zbožňuje, ale Jamesom pohŕda. Jednoducho ona chce iba Maxa a iných odmieta.

„No, chýbaš jej, ale inak dobre. Rastie ako z vody," pousmiala som sa trochu smutne.

Je mi ľúto, že spolu netrávime dostatok času.

„Pozdrav ju odo mňa." Iba som prikývla.

Vysadil ma zase na rohu, vystúpila som a inštinktívne som ho objala. Ak by som dneska umrela, bola by som si vďačná, že som to urobila. Dala som mu pusu na líce na znak mieru. Bolo na čase.

„Ďakujem," povedal s iskričkami v očiach.

To objatie vlialo teplo do môjho tela po dosť dlhej dobe. Jeho známa vôňa mi podlamovala kolená, ale nič som na sebe nedala poznať.

Max:

Ráno ma zobudila esemeska.

„Ktorý kretén mi píše," hudral som si nahlas.

Keď som uvidel jej číslo, mobil mi vypadol z ruky. Uštipol som sa, prefackal som sa.

„Káva? Dneska?" No mne sa asi sníva. Dohodli sme sa na tretiu.

„Prídem po teba na roh?" nechcel som jej robiť žiadne problémy a bolo to naše tajné miestečko.

Rýchlo som vystrelil z postele a najedol som sa. Káva momentálne nebola potrebná, energie som mal až-až. Nevedel som, čo idem stvárať do tretej a tak som si šiel troch zabehať. Potrebujem zo seba dostať ten adrenalín a stres. Rýchlo som na seba hodil prvé, čo som mal po ruke a už som so sluchátkami v ušiach brázdil známe ulice. Hlavou sa mi hnalo tisíc myšlienok, prečo mi napísala, ako to dneska dopadne, kam pôjdeme a o čom sa budeme baviť. Musel som sa upokojiť. Beh bol terapia. Hudba mi hrala naplno a trošku utlmila moje myšlienky.

Boli asi dve, keď som sa rozhodol zavolať Kate, či si to náhodou nerozmyslela alebo či sa mi to nesnívalo. Ale problém bol v tom, že nedvíhala. Rýchlo som jej napísal esemesku a čakal v kŕči.

„Prepáč, iba som sa chcel uistiť, že to stále platí."

Po pár minútach prišla odpoveď : „Áno, platí."

Skvelé, mám tak pol hodinu, pôjdem sa obliecť a môžem ísť. Nervozita mnou drásala dosť prudko. Hodil som na seba iba rifle, červené tričko, obul si botasky a šiel som.

Prišiel som o osem minút skôr a čakal som na rohu. Hádam si zo mňa len nerobila srandu. Ale nemyslím si, že by to bol štýl je hry. Otvorila sa bránička a vonku vyšla Kate. Bola taká krásna, že ma to zakaždým šokovalo. Tie hriešne vysoké opätky jej dodávali šmrnc. Kráčala dosť pomaly, vychutnávala si každý krok, ktorý ma mučil. Keď už bol pri aute, vystúpil som, nedalo mi nepochváliť ju.