Zachráň ma✅

Časť 24.

        Opieral som sa o kachličky na stene v kúpeľni. Boli studené, aj keď po nich stekala teplá voda. Hlavu som obrátil k hlavici s vodou a nechal ju na seba stekať. Akoby mohla zmyť to trápenie, ktoré mám vpísané v tvári. Dnes som mal ísť totižto za mojou matkou.

Neviem, koľko sme sa už nevideli. Klamem. V deň, keď som dovŕšil osemnásť, som odišiel. Preč od bolesti a od spomienok. Takže už to sú tri roky. Zdá sa vám to málo? Možno aj je. Ale ja mám pocit, akoby prešli desiatky rokov. Urobil som si silnú kávu, ale aj tak neodstránila kruhy pod očami, ktoré naznačovali nedostatok spánku. S miskou cereálií s jogurtom a ovocím som si sadol ku stolu a zapol si telku. Nevnímal som, čo vlastne dávali, bol som zahĺbený vo vlastných myšlienkach. Aká je? Zmenila sa? Má na tvári viac vrások a nosí staré oblečenie? Alebo je presne taká, akú si ju pamätám? Keď som dojedol, tanier som vložil do drezu a išiel sa obliecť. Nečakajte nič nóbl. Iba rifle, tričko a naň bomberku, pretože rána sú už chladné. Nasadol som do auta a smeroval na príliš známe miesto.

Cesta bola dlhá. Asi preto, že som dodržiaval rýchlosť a občas išiel aj pomalšie. Každá sekunda ma viac a viac unavovala, ale mal som pocit, že nie som ešte pripravený. Od nervov som to nevydržal a zastavil na benzínke, aby som si zapálil. Vypil som ďalšiu kávu a zrenice som mal rozšírené ako nafetovaná sova. Dážď už ustal, ale stále bola obloha zatiahnutá a nesľubovalo to nič dobré.

Zaklopal som na masívne drevené dvere a čakal. Napätie by sa dalo krájať a ja som aj zabudol dýchať. Otvorila mi moja mama. Presne taká, akú som si ju pamätal. Krátke hnedé vlasy učesané ako Marilyn Monroe, na tvári skromný úsmev, pod očami menšie kruhy a zopár vrások. Ale nezmenila sa na starú ženu chodiacu v otrhanom svetri kŕmiaca holuby. Aspoň čiastočne mi odľahlo.

„Max," dostala zo seba po dosť hodnej chvíli.

Pozvala ma ďalej. Musím sa priznať, že som tu ešte nebol. Náš starý dom vyhorel do základov, ja som býval u starkej a potom som odišiel do vlastného. Takže povedať, že ma zachvátili spomienky na toto miesto, by bola lož.

„Dáš si niečo?"

„Vodu."

Mama iba prikývla a stratila s v nejakej zadnej časti domu. Trochu som si to tu prezeral. A nevyzeralo, že by tu bývala sama. Tak toto musím zistiť. Vodu mi položila na stôl a sadla si na stoličku oproti mne. Zhlboka som sa nadýchol, akoby som sa išiel potápať.

„Som rada, že ťa vidím. Veď už je to pár rokov. Už som si myslela, že sa nikdy neukážeš," povedala smutne.

„Áno, tri roky. Takže, čo máš nové?"

Bolo to priam komické. Nevedel som sa porozprávať s vlastnou mamou.

„Neviem, čo môže byť pre teba nové. Bývam tu a stále robím ako zdravotná sestra."

„A bývaš tu sama?" Čo budem chodiť okolo horúcej kaše.

„Nie. Zoznámila som sa s jedným mužom pred rokom. Je doktor u nás v nemocnici. Najprv sme zašli na večeru, potom na výlet a pred pol rokom sa ku mne nasťahoval." Iba som prikývol.

„A ty čo? Máš niekoho?" opýtala sa ma po dlhej chvíli ticha.

„Nie."

Mohol som jej povedať, že som mal najlepšie dievča na svete a ja debil som to všetko pokazil.  Mohol som jej porozprávať celý príbeh. A zase by som si vyslúžil iba pohľad plný sklamania, o ktorý som ja nestál. A tak som mlčal.

„Max," chytila ma za ruku mama a mnou myklo. Preglgol som a hrdlo sa mi akosi stiahlo.

„Prosím, povedz mi, prečo sa tak hneváš." Nádych, výdych.