Zachráň ma✅

Časť 32.

Max:

„Samozrejme," odpovedal som jemne sarkasticky, keď sa ma profesorka pýtala, či som už začal písať prácu na daný predmet.

No všetci vieme, že nie. Ale takú radosť jej neurobím.

„Už sa teším, ako ju budem čítať."

No ja sa teším na veľa, ale toto medzi fakt nepatrí. Asi má dosť nudný život. Našťastie zazvonilo, inak by som sa neudržal a niečo jej na to povedal. Zostávala mi už len posledná hodina. Kráčal som po chodbe a rozmýšľal. Nad Paige. Neviem, ako to je možné, ale dosť mi prirástla k srdcu.

„Hej Pearce!" ozvalo sa za mnou.

Pobavene som sa otočil a uvidel Dylana.

„Nazdar," tľapli sme si a mierili dole schodmi, do učebne, kde sme obaja mali Psychológiu.

„Nezastavíš sa dnes u mňa? Trochu sa odreagovať a ták," natiahol a ja som presne vedel, koľká bije.

„Rád," súhlasil som a usadil sa v lavici.

Po škole som sa utiahol do miestnej kaviarne, aby som si trochu pretriedil myšlienky. Začína mi trošku šibať. Vychutnával som si svoju kávu a cigaretu a tešil sa na večer. Aspoň sa trochu odreagujem. Celkom by som si aj išiel zajazdiť. Na chvíľu som zdvihol pohľad a pozoroval ľudí okolo mňa. Vlastne je až vtipné, ako sú ostatní zahĺbení sami do seba. Buď vedú rozhovor s kamarátkom či priateľkou alebo sa venujú práci. Nikto si vás nevšíma. Teda, až na čašníčku, ktorá je dnes mimoriadne nepríjemná. Keď som si vypýtal cappucino, ešte pár sekúnd na mňa hľadela, ako keby som hovoril po arabsky. Fakt neviem, ako je to možné, ale deje sa mi to dosť často.

Zaplatil som a mieril k Bobovi. Verím, že dneska bude doma. Zatrúbil som a o necelú minútu som už započul Boba.

„Ktorý debil mi tu vytrubuje pred domom! Kde sme, doriti!"

Keď ma zbadal, trochu povolil prísny pohľad.

„Takže ty si ten debil," chechtal sa.

„Ha-ha. Môžem ísť dnu?" „No poď."

Zvalil som sa u neho na gauč a rovno sa opýtal, či ide dneska ku Dylanovi.

„Že váhaš. Síce vraví, že to bude menšia kalba, ale myslím, že tam bude dosť plnka."

„Uvidíme. Nejdeme si trochu zapretekať?" navrhol som lišiacky.

„Čo, chceš prehrať a byť z toho smutnučký celý večer?" To je parchant.

„Len pozor, aby to nebolo opačne."

Bolo to neuveriteľne oslobodzujúce. Mal som o pár sekúnd náskok a povedal som si, že vyhrám. Blížil sa zákruta, tak som trochu ubral z plynu a keď som sa pozrel do spätného zrkadla, videl som Boba, že je takmer pri mne. Smrad. Pridal som a radšej sa ani nepozeral na tachometer. Videl som už cieľovú rovinu, tak som preradil, poriadne pridal, až ma oprelo do sedadla a vedel som, že som vyhral.

„Fú, niekto tu veľmi machroval," vysmieval som sa Bobovi.

Viem, že som dosť drzý, ale veď sme kamoši.

„Mal si šťastie a lepšie auto. Poď dnu, dáme si pivko."

Nenamietam.

„Čavte!" zvrieskol som veľmi nahlas, až niektorí nadskočili.

Bolo tu už dosť plno, Bob mal pravdu. Išiel som po pohár a rovno si nalial. Však ja som už skoro všade ako doma. Len čo som vošiel do obývačky, začal mi zvoniť mobil.