Zachráň ma✅

Epilóg

O 4 roky neskôr :

„Poď už, prídeme neskoro!" zakričala som na Maxa.

Rútil sa dole schodmi ako hurikán a rýchlo sme nasadli do auta. Nemohli sme vyzerať šťastnejšie.

„Stále tomu neverím," usmievala som sa od ucha k uchu.

S Maxom sme toho veľa od tej osudnej  svadby zažili. Ukázal mi, že jeho zmena bola trvalá a stál po mojom boku deň za dňom. Našli sme si skromný domček, do ktorého sme sa presťahovali a dokončili školu. Jeden deň sme išli pozrieť Mel a keď nás uvidela, rozplakala sa od šťastia.

„Je to veľmi neobvyklé, ale Melanie sa na vás veľmi naviazala. Je to skvelé dievčatko s ťažkým osudom."

Slová riaditeľky, ktorá mala deti na starosti, nás dosť zasiahli. Občas sme sa k téme deti dostali, ale nikdy sme vyslovene nepovedali, že čoskoro chceme nejaké mať.

Až jeden letný večer si Max ľahol ku mne do postele a začal : „Myslíš si, že by sme boli dobrí rodičia?"

„Určite. Ja by som bola prísna, ale milujúca mama a ty zábavný otec, ktorý vyvádza neplechu."

Trochu sa na mňa zamračil, ale moja odpoveď ho pravdepodobne uspokojila.

„A nenapadlo ťa, že by sme si Mel niekedy adoptovali?"

Srdce mi vynechalo jeden úder. Už som na to párkrát myslela, ale nebrala som to nejako vážne.

„Ak mám byť úprimná, občas na to myslím. Ona je skvelé dievča a myslím si, že máme s ňou veľmi úzke puto."

A tak sme to preberali ešte pár mesiacov, zaisťovali všetko, čo sme k tomu potrebovali a adoptovali si Mel. Konečne sme dorazili po ňu, malo to byť ale prekvapenie. Vedeli sme, že sa poteší.

„Zlatko, chceme ti s Maxom niečo povedať," začala som opatrne.

„Áno?" opýtala sa ma so zvedavosťou v jej detských očiach.

„Veľmi ťa ľúbime a chceli by sme si ťa adoptovať. Budeme rodina. Ja, Max a ty. Čo na to hovoríš?"

Najprv si myslela, že si z nej robíme srandu, ale keď som jej vysvetlila, že je to pravda, hodila sa nám okolo krku. Aby ste si nemysleli, chodili sem rôzne sociálne pracovníčky a rozprávali sa s Mel o našom vzťahu k nej, či by si nás vedela predstaviť ako stálych opatrovníkov a podobne. Riaditeľka nám dala tiež dobré odporúčanie a tak všetko vyšlo.

„Áno! Ja mám odteraz rodinu!" zakričala na celý dvor.

„Nemôžem byť šťastnejšia."

Mne tiež vyšli nejaké tie slzičky a keď to zbadal Max, zobral ma do jeho náručia a jemne ma pobozkal. Jeho bozk bol ako stelesnenie všetkej radosti na svete.

„Milujem ťa," pošepkal mi.

„Si to najlepšie, čo ma svete stretlo."

Ešte raz som ho pobozkala a verila, že to nie je iba sen.

„Mami, pomôžeš mi pobaliť sa?" pozrela sa na mňa malá.

Pri jej oslovení som skoro mala druhý záchvat, Max sa už iba uškŕňal, ale tiež pomáhal.

Za necelú hodinu sme už nastúpili do auta a mierili domov ako rodina. Z nášho spoločného obdobia mám veľmi veľa šťastných spomienok, ale táto bola pre mňa najcennejšia. Vtedy som si bola stopercentne istá, že už je to navždy. Ja, Max a Melanie. My traja. Moja rodina, ktorú budem navždy ľúbiť.

KONIEC :)