Synovia vojny

28. Pijan (beta)

*Šiesteho mrazosnehu dvestošesťdesiatpäť rokov po smrti cisára Lorenza*

Duqob, najsevernejšie mesto Západu, nevýznamné ničím iným, než vývozom keramiky a prítomnosťou ornej pôdy, hostilo hordu žoldnierov z rôznych kútov sveta. Legionári im nedovolili vstúpiť priamo medzi občanov. Domáci sa sťažovali hluku, pretože armády vo veľkom spievali a kričali, niektorí i naschvál, aby vyprovokovali aspoň nejakú potýčku.
Severanskí banditi z družiny „J" v ľanových nohaviciach a bielej košeli s červenočiernymi nášivkami kvetov a čiernej vlnenej veste si od nudy každú noc v podnapitom stave preskakovali vatru. Osemdesiat valašiek vzbura otrokov netrápila, ba naopak; radovali sa voľnému rabovaniu a štedrej výplate. O nič lepšie sa nechovali ani žoldnieri z Východu, práve kvôli nim sa tieto opatrenia zaviedli. Nebolo chvíle, kedy nevyhľadávali konflikt s inými. Nejeden z nich sa napríklad chlipne vyjadril na adresu červených bojovníčok.
Zlatisté oči Ramahadancov sa cez kúfíje pohoršili nad chovaním ostatných žoldnierov, legionári sotva stihli zabrániť krvipreliatiu. Východniari im vadili do takej miery, až sa všetkých päť armád zjednotilo do jednej hlavnej. Náčelníkovia popri fajke mieru uzavreli spoluprácu a zaprisahali sa, že tieto urážky nezostanú bez trestu.
Posledná žoldnierska armáda prišla tesne pred Ostrovmi. Ťažkoodení jazdci pozlátení či postriebrení od hlavy k pätám, vybavení guľatými štítmi najvyššej kvality a dlhými palcátmi sa radili k elitám vo svojom obore. Nazývali sa „Vojsko piesočných hodín," pretože nikde neslúžili dlhšie, než pár mesiacov, najdlhšie vydržali u Svätého, ktorý ich vyplácal takmer pol roka, no nakoniec ich ako každý iný prepustil. Veliteľ tejto šesťstošesťdesiatšesť člennej kavalérie bývaval kandidátom na sentriona, avšak po neúspešnej skúške uchopil príležitosť a zriadil si vlastnú družinu. Zbohatol a na znak svojho úspechu si vytvoril striebornú tvár so zlatým plnofúzom, ba aj kovové čelo ozdobil drahokamovou korunou. Jazdil na jednom zo šestnástich obrnených slonov, povýšenecky sa díval na ostatných bojovníkov. Všetci hneď pochopili, že táto nastávajúca zachádzka je vážnejšia než si pôvodne domýšľali.
Albíni napochodovali sťa búrka, Ostrovných vojakov spolu s Deťmi púšte bolo oproti žoldnierom dvakrát toľko.
Adalie od pohľadu odsudzovala každého z nich; mužov bez vyšších ambícií, žijúcich od bojiska k bojisku a prahnúcich po chaose. Z prieskumu, ktorý si pred zamestnaním Detí púšte dala zostaviť, sa až čudovala koľko z nich nespĺňa ani základné armádne podmienky Ostrovov. Neronovi muži aj ženy slúžili dlhoročne pod Lexami, práve tým sa líšili od zvyšku. „Takýto bordel... a to som si myslela, že si jeho jasnosť dokáže udržať poriadok."
Neštítil sa poohovárať svojho bývalého pána: „Mhm, divím sa, že ich povolal toľkých."
„Najmä Vojsko piesočných hodín," nadviazala a nad čírym množstvom zbytočného luxusu krútila hlavou, „prídu mi úbohí, akoby si niečo dokazovali."
„Aj dokazujú, ich veliteľ je známy odporca rodu Lex, krivdí im za svoj neúspech v mladosti."
„Zaujímalo by ma, čo donútilo Leonarda k ich uplatneniu."
Vždy vyjadril svoj názor, ona ho zato nekarhala, pridával si na dôvere: „Môj odhad je, že utrpel straty na kavalérii," odpovedal pokorne a kráľovná sa škodoradostne uškrnula, dorozprával: „zároveň plánuje ukončiť rebéliu počas najbližšieho ťaženia."
„Dúfam v poriadny plán..."
„Jeho jasnosť nikdy nepodceňuje svojho súpera. Určite nám čoskoro oznámi stratégiu."
Zachytila hyenine zadumanie: „Čo ti nesedí?"
„Nič, vaše veličenstvo, len lúštim, ako sa Torekovi podarilo poraziť legionárov."
„Nenamáhaj sa! Leonard nám to isto zodpovie. Teraz je našou prioritou utáboriť mužov a potom si najmeme nejakú izbu s normálnou posteľou a kúpeľom."
Kráľovná Neronovi potvrdila svoju tvrdosť. Dvojmesačné cestovanie či žitie v stane sa pre ňu nejavili ako prekážka, dokonca sa jej zázračne podarilo zachovať svoj krásny zovňajšok. Priniesla so sebou šampóny, oleje a mydlá, umývala sa pravidelne; vyslovene trvala na tom, aby po nej vojaci pokukovali. Získavala si ich, každý sníval o tom byť jej milenec, hoc to nehovorili nahlas. Rozhýbala sa sťa mačka: „Je na čase sa trošku rozmaznať... za chvíľku nás vybozká mráz."
„Bude to určite otázka prípravy," stočil hravú vetu na vážnu tému.
„Ostrovom nikdy nechýbala," dodala nebrániac sa príležitosti pochváliť svoj národ, vzápätí si tým sama privolala zášť voči Guardu. Mirhor zomrel, lenže kým im nevládli, tak to nepočítala za definitívne víťazstvo. Legionári ich pustili do mesta, po zastavení a vyložení začali s hľadaním vhodného podniku.