Popros!

Čas k ovládaniu...

Jayl sa v dnešný deň zmýlil už dva krát. Raz, keď sa domnieval, že ručný výprask nebude v porovnaní s bičom ničím a druhý krát, keď si navrával, že po minulom znásilnení to už druhý krát nebude také zlé.

Vzhľadom na to, že bol ohnutý s roztiahnutými nohami o piano, ktorá dávala dostatočne najavo, k čomu sa schyľuje, začal sa pomaly zmierovať s tým, že si pár dní nesadne...hoci to mal znemožnené už len samotným výpraskom. Avšak po tom, čo do neho Ian skutočne vstúpil, schopnosť normálne myslieť sa mu akoby vytratila. Nebolo to ako minule...bolo to úplne iné a zároveň možno ešte aj horšie.

Vtedy do neho totiž vnikol bez prípravy celý naraz, čo mu uštedrilo obrovskú vlnu bolesti, ktorá sa následne rozkladala po celý čas, ako si ho nemilosrdne bral. Teraz však začal pomaly, cielene, akoby chcel, aby Jayl cítil každý jeden jeho pohyb.

Ian dobre vedel, čo robí. Sledoval, ako menšia časť z jeho dĺžky vkĺzla do Jaylovho otvoru, cítiac, ako sa okolo neho okamžite stiahol. Hoci by si mnoho neskúsených myslelo, že je toto mierumilovnejší a bezbolestnejší spôsob začiatku, mýlili by sa. Nešlo totiž ani tak o ten spôsob ako o techniku, ktorá umožňovala Ianovi, aby sa v pomalom tempe trel o citlivé steny Jaylovho vnútra, spôsobujúc mu prvotné utrpenie.

Ten však zatiaľ držal takmer bez zvuku. S privretými očami sa snažil nemyslieť na to, že hoci je už jeho patrón riadne hlboko, stále pokračuje v zasúvaní ďalej. To čím je sakra obdarovaný?

Ian postupne vnikol do Jaylovho otvoru takmer celý, posledný úsek, sa zrazu prudko pohnúc až na doraz. Jayl nekontrolovateľne vykríkol, jednak prekvapením, jednak bolesťou, nečakajúc tak náhlu zmenu tempa.

Ian sa sám pre seba usmial, pohladiac Jayla voľnou rukou po červenom zadočku, drsne ho po ňom znova udrúc. Jayl zastonal, keď sa Ian zarovno s týmto novým bolestivým podnetom vysunul. Znova privrúc oči pod vedomím, čo sa teraz stane, zaťal zuby, ako náhle sa nadpriemerná pýcha jeho patróna znova prebojovala jeho útrobami. Bolestne zavzlykal, keď to zopakoval...raz, dva krát, tri krát...až kým sa už stony ani nesnažil potláčať...

Nebolo to ani tak samotnou bolesťou, ktorá ho tak frustrovala ako Ianova prítomnosť. Niečo, čo ho počas bežnej konverzácie nútilo mu vzdorovať, ho v podobnej situácii tlačilo nadol. Cítil sa tak podriadene, tak bezmocne...akoby iná možnosť než padnúť pred ním na kolená ani nebola možná. A to sa mu nepáčilo...on sa predsa pred nikým neponižuje, pred nikým neklesá tak nízko.

Hlboký príraz ho znova donútiť zastaviť myšlienky. Ianove pohyby sa postupne spravidelnili, naberúc tempo zvieraťa, túžiaceho po uspokojení, hoci samotný Ian mal skôr zámer, čo najviac Jayla vytrestať. Zatiaľ čo sa spokojne utápal v jeho bolestných výkrikoch, občasne ho s úsmevom udrel po práve potrestanom zadočku.

Jaylove oči ani nestihli poriadne uschnúť, keď už ich naplnili nové slzy, stekajúce mu v rýchlom tempe po líčkach, dopadajúc na piano. Bolelo to...strašne to bolelo...no napriek tomu sa nemal k žiadnym slovám...vzlyky mu plne zamestnávali hlasivky.

Ian však netúžil len po tejto stránke trestu. Jeho zámerom bolo niečo viac...chcel aby Jayl stratil trochu na svojej nemiestnej hrdosti a preto onedlho zmenil spôsob prírazov. Dravosť ani rýchlosť z nich neodišli, len smer viac nerozodieral to citlivé vnútro, no naopak sa začal sústrediť k uzlíčku nervov, o ktorom si bol Ian istý, že vyvolá v jeho zverencovi nové pocity.

A tak sa aj stalo. Medzi Jaylovým krikom sa náhle objavil nový ston niečoho, zmiešaného so slasťou. Prekvapene otvoriac oči, vnímal, ako Ianove prieniky do jeho úzkeho tela mieria na nový bod. Bod, ktorým ho chcelo donútiť vzdychať. On sa však nemienil tak ľahko dať. Zatnúc zuby, sa snažil nevypustiť z úst žiaden podobný zvuk, ktorý by dal Ianovi najavo, že si tú zmes bolesti a slasti začína užívať.