Popros!

Čas k prebratiu...

Lucia bola úprimne rada, že sa už viac nebude musieť dívať do tých buzerantských ksichtov, ktoré ju tak neskutočne srali...teda okrem Jayla, toho by si kľudne aj adoptovala. Vlastne ani ten malý chlapec po Stefanovom boku jej nedal dôvod k tomu ho neznášať...no čo už...tak či onak, bola rada, že s nimi viac nemusí komunikovať v tak blízkej sfére ako doposiaľ.

Spokojne udávala pokyny recepčnej svojho hotela a lúčila sa s personálom, keď ju však z kľudu vytrhol nepríjemný pocit, že k nej smeruje niekto, koho vidieť nechce. Nevenovala tomu pozornosť, no keď sa napokon otočila a takmer vrazila do dvojice mužov, skoro spadla dozadu.

,,Čo tu robíte? Odchádzate až večer." objasnila nechápavo Richardovi s Claudiom, ktorí jej zatarasili cestu von.

,,O tom vieme, avšak v mene našich šéfov sme vám ešte nepredali dary, ktoré síce mali predať osobne, no nejako k tomu nedošlo," prehlásil Claudio, podajúc jej čiernu taštičku, ,,berte to ako poďakovanie za pohostenie a poskytnuté ubytovanie." dodal.

Lucia zmätene darček prebrala, no v momente, keď už chcela niečo povedať, ozval sa aj Richard.

,, Nápodobne vám predávam aj prejav vďaky od Stefana. Ďakujeme za všetko." podal jej ten červenú tašku, načo Lucia postup zopakoval.

,,Ďakujem páni, niet za čo...verím, že budem hovoriť za všetkých, ak poviem...snáď si to už nikdy nebudeme musieť zopakovať." nahodila všehovoriaci úsmev, dávajúci najavo, čo k tým debilným chlapom prechováva.

,,Iste...sme si istý, že naši šefovia zdieľajú váš názor." opätoval jej úsmev Claudio, ktorý bol rád, že vôbec tie tašky prijala.

Lucia im venovala posledný pohľad, podali si ruky a napokon aj s darčekmi opustila hotel, mieriac si to k limuzíne, ktorá ju mala doviesť až do Hretme.

Claudio s Richardom si pretreli nevyspaté oči a o pár sekúnd sa už presúvali naspäť do výťahu. Bolo ešte skoro a oni dúfali, že sa im podarí na pár hodín zdriemnuť. Teraz keď splnili, čo ich šéfovia žiadali, nemali na dnes už žiadne povinnosti, a tak si mohli plne užiť prítomnosť toho druhého.

,,Myslíš, že to vyjde?" spýtal sa Richard.

,,Myslím, že by Ian nenechal nič na náhodu...určite sa postaral o to, aby nemala inú možnosť, než si to na seba dať." objasnil.

Richard sa v duchu pousmial. Jednak nad tým, aký podobní a zároveň odlišní si Ian so Stefanom boli, jednak na tom, že ich napadol presne ten istý plán, ako zistiť, čo Lucia v Hretme bez ich prítomnosti kuje. Darčekové tašky obe ukrývali šperk, na ktorý bolo napojené odpočúvacie zariadenie. Efektívne a voľným okom prakticky neviditeľné...proste neodhaliteľné.

Problémovou otakzou len bolo, či si darčeky Lucia oblečie na tú správnu chvíľu. To však už nebola ich časť povinností...oni mali len doručiť, čo im bolo dané. Teraz to už bolo celé o náhode a o tom, ako šikovne ich šéfovia lesť pripravili.

***

Jayl už nedokázal vzdorovať ničomu. Bol kompletne vyšťavený a mal pocit, že každou chvíľou zaspí. Nepamätal si, koľko krát sa za dnešnú noc urobil alebo koľko krát ho Ian pretiahol...na akých miestach, v akých polohách a ako tvrdo. Jediné čo vedel, bolo, že dosiahol svoj limit.

Cítil sa byť úplne mimo, no zároveň až zvláštne uvoľnene. Ak by sa bol pozrel do zrkadla, zistil by, že má na tvári spokojný úsmev a dokonca už ani neroní slzy. Nebolo mu zle...len bol unavený.

Vnímal jemné natriasanie a chladný vzduch na svojom tele, no nenachádzal energiu na otvorenie viečok. Spoliehal sa, že Ian vie, čo robí a kam ho má odniesť...dúfal, že ich cieľom je posteľ, tú totiž teraz potreboval.