Popros!

Čas k hračkám...

Stefan by si nikdy nebol pomyslel, že bude niečo podobné pri plných zmysloch robiť. Zvliekať drobné telíčko chlapca, ktorého mal mať pod ochrannými krídlami ako hlavného svedka...zneužívané dieťa, ktorému práve spôsoboval presne to, od čoho ho zachránil. Hnusil sa sám sebe za to, že je niečoho takého schopný, no kedykoľvek chcel znova prestať, pohľad do Lukasovej tváre ho rýchlo zastavil, hodiac ho naspäť do toho dokonalého opojenia extázneho pocitu, ktoré v ňom jeho prekrásne slzy a vzlyky vyvolávali.

Teraz ani tak nie, zatiaľ sa mu na líčkach leskli len pozostatky spred pár minút, keď sa s ním dohodol, že mu teda bude robiť pána, no jeho podvedomie už chystalo plány k tomu, donútiť chlapca plakať čo najviac...aby uronil čo najväčšie množstvo tých drobných kvapiek, ktoré si za tak krátky čas zamiloval.

V tejto miestnosti bolo skutočne mnoho priestoru a nástrojov na hranie. Mohli to robiť prakticky všade od zeme, cez posteľ až po stoly alebo drevené či železné konštrukcie všemožných tvarov na mnoho polôh...avšak Stefan pre začiatok vybral klasickú posteľ. Bolo to najpohodlnejšie a najpraktickejšie miesto, najmä keď bol toto ich oficiálne prvý sex v herni. Napriek tomu, nemienil svoje krehké zlatíčko šetriť...niekde v kútiku duše chcel, no napokon mu neostávalo nič iné, než sa poddať svojej drastickej stránke, túžiacej po chlapcových slzách a kriku...ako vždy.

Lukasovo teraz už úplne odhalené telíčko nekládlo pod pánovými dotykmi žiadny odpor. Jemne sa triaslo, no skôr nedočkavosťou ako strachom, pričom upieral nahor svoj spokojný pohľad. Vedel, že ho to bude bolieť, vedel, že pán chce, aby ho to bolelo...no on bol napriek tomu šťastný...chcel to, čo chcel jeho pán...ako vždy, tak aj teraz.

Telíčkom mu prešla vlna zimomriaviek, keď sa nad neho Stefan naklonil a venoval mu dravý pohľad, v ktorom sa na rozdiel od všetkých minulých črtalo aj niečo nové...bola v ňom stopa majetníckosti, hovoriaca, že mu celý prináleží, že sa ho už nevzdá. A to bolo tým, po čom Lukas túžil...niekomu patriť, mať niekoho, komu môže slúžiť a veriť.

Díval sa do očí svojho pána, ktorý sa pomaly približoval tvárou k tej jeho. Stefan dravým bozkom spojil ich pery a nemilosrdne plienil chlapcove jemné ústočká, neschopné udržať tempo s tým jeho. Jemne mu skusol dolnú peru, načo Lukas mierne do pánových úst zhíkol. V tejto polohe zotrvali len pár sekúnd, no Lukasovi rýchlo začal dochádzať dych, načo sa Stefan spokojne oddialil, nechajúc chlapcovi čas na nádych.

Lukas sa zadíval na svojho pána, ktorý sa medzitým sklonil k zemi, vytiahnuc spod postele priehľadnú krabicu. Jej obsah nebolo vzhľadom na totožnosť miestnosti ťažké odhadnúť, no Lukasa šokoval aj tak. Nie žeby to nebol očakával...len proste...nie také množstvo.

,,Tieto sú v podstate nové...ešte som ich nemal šancu zatriediť do skríň...pre dnes si s nimi ale vystačíme, čo povieš?'' zasmial sa spokojne Stefan, načo vysypal obsah krabice vedľa Lukasa.

Ten okamžite uprel zrak na množstvo nástrojov, ktoré neveril, že sú len zrnkom z toho, čo tú jeho pán má. Po pravde ani netušil, odkiaľ sa tie veci berú, ako ich všetci jeho majitelia získavajú. Teraz však nemyslel na to, teraz len rozmýšľal, čo za zvláštny pocit mu to naplnil vnútro.

Bol to strach, keď si prezeral tie veľké hračky rôznorodých tvarov? Alebo to bola zvedavosť, keď si všimol podivných guľôčok, ktoré hádam ešte nikdy neskúsil? Alebo to bola radosť, keď si uvedomil nadšenie v pánovom hlase? Tak či onak sa roztriasol ešte viac a jeho telíčko sa podvedome od vecí odsunulo, hoci nemal v pláne vzdorovať.

,,Neboj sa...'' hlesol Stefan hravo, ,,budeš mať možnosť si vybrať...poradie...možno.'' zasmial sa a siahol po putách, taktiež uložených v krabici.