Popros!

Čas k cieľu...

 _sheep___Diel venujem, aby si vedel že myslím, na zlepšenie tvojej nálady a keďže neviem ako inak podporovať ľudí, tak ma napadla len takáto maličkosť, snáď sa bude ľúbiť ^^

Jayl sa citil previnilo. Bol si vedomý, že Ianov stav nie je jeho chybou, no napriek tomu sa tej myšlienky nedokázal zbaviť. Predsa len, ak by sa nenechal uniesť, ak by ostal vtedy večer pri ňom, nebol by skončil v starostovej chate a Ian by nemusel aj napriek svojim zraneniam opúšťať lôžko.

A teraz znovu skolaboval. Bolo to už dva krát v tak krátkom čase, čo ho videl na zemi a nech si to snažil uvedomiť akokoľvek aj pred tým, až teraz mu skutočne došlo, že aj Ian je len človek. Dosť desivý a mocný, no stále človek.

Našťastie to však nevyzeralo, žeby sa vrátil späť do ohrozenia života. Po tom, čo ho uložili naspäť na ošetrovňu a bolo zhodnotené, že ide len o preťaženie nevyliečeného tela, Ian sa dokonca aj prebral. Správal sa celkom malátne, akoby ani napoly nevnímal, no predsa dokázal vzdorovať, keď sa mu pokúšal personál pichnúť infúziu.

Jayl ani nevedel, čo má robiť. Jeho patrón onedlho znovu stratil vedomie a jemu neostalo nič iné, než čakať pri jeho lôžku na moment, kedy sa preberie. Teraz už aspoň chápal tomu jeho odporu k ihlám. Ani sa nedivil, muselo to byť s tou drogou, čo mu starosta pichal, dosť desivé. V momente, ako si Jayl znovu spomenul na patrónovu minulosť, premkol ho zvláštny pocit. Chcel počuť odpovede, chcel vedieť, prečo sa mu aspoň trochu nezdôveril...no nebol si istý, ako na to Ian zareaguje.

Nad týmto však nemohol premýšľať dlho. Asi pol hodinu po tom, čo bol stav jeho patróna oficiálne stabilizovaný, došiel do izby Stefan. Keďže Ian spal, bolo na Jaylovi, aby vysvetlil, čo sa vlastne stalo. Prv to vyzeralo, že mu neuverí, že sa bude tváriť, akoby si túto verziu príbehu s Ianom vymysleli. Avšak Stefan nebol natoľko hlúpy, aby sa pokúšal popierať niečo, čo bolo z Jaylovho S statusu aj z jeho tónu hlasu vierohodné. Preto len počúval...o únose, o Ianovi, ktorý za ním prišiel, o tom, že ho na tom mieste nechali.

Stefan sa však nedozvedel všetko, čo chcel. Viktor žije, to bolo síce pozitívom...ale čo má teraz Ian v pláne? Ako mieni pokračovať? Bol si istý, že dal svojmu otcovi riadne zožrať to, že mu siahol na zverenca. Chcel vedieť viac, no nebolo možné predpovedať, kedy sa Ian preberie.

A tak zabíjali čas. Raňajkami, ďalším rozhovor ohľadom lokality chaty, ktorú však Jayl nebol schopný poskytnúť, keďže si cestu nepamätal a čoskoro aj obedom. U Ianovej postele sa striedali, keďže sa Stefan obával toho, žeby sa znovu niekam po prebratí vyparil. A hoci to nebolo veľmi pravdepodobné, nemienil nič nechávať na náhodou.

Jayl tam sedel vždy, ten sa od patróna viac pohnúť nemienil...s výnimkou cesty do jedálne, keď zastúpil jeho miesto v ošetrovani Claudio. A tak sa stalo aj teraz. Zatiaľ čo bol Jayl so zvyškom na obede, on sedel vedľa svojho šéfa a rozmýšľal, ako dlho to ešte potrvá. Úprimne mal obavy, bolo skutočne zvláštne vidieť Iana v takomto stave. Bolo mu jasné, že potrebuje odpočinok, no napriek všetkému, on potreboval rozkazy.

V jednom vzdialenom dome na konci Hretme bol totiž zavretý zúfalý mladík, ktorého strava závisela na Claudiových návštevách. Včera tam zabil celý deň úplne zbytočne, keďže ani nevedel, čo sa ho má pýtať, čo s ním chce Ian robiť. Preto potreboval, aby mu to bolo konečne povedané.

Zhlboka si povzdychol a zaujato pozrel na svojho šéfa. Jeho tvár bola neprirodzene pokojná, bez zvyčajných vrások. Zaujímavé. Zo sledovania ho prebral prudký pohyb Ianových viečok, načo sa jeho oči rovno aj otvorili.

Díval sa do stropu, snažiac sa rozjasniť matný zrak, zatiaľ čo mu v hlave jemne pulzovalo. Avšak nebolo to nič v porovnaní s tým, čo pociťoval nedávno, načo sa zmätene pozrel dole k svojej ruke, spojenej s infúziou. Jemne sa zamračil a pomaly sa narovnal. Hoci ho to dosť iritovalo a cítil značné brnenie v ruke, nutiace ho vytrhnúť si tú vec zo žíl, momentálne sa mu nechcelo vraciať do mdlôb, a tak sa to pokúsil ignorovať.