Popros!

Čas k rozhovorom...

Začul zvuk otvárania dverí, načo sa v domnienke, že sa jedná o jeho ochranku, pozrel ich smerom. Necítil sa najlepšie, v hlave mu pulzovala tupá bolesť, na čo mal chuť spať ďalej...len jeho hrdosť mu nedovoľovala preukázať slabosť, ktorú jasne cítil. Avšak v momente, ako mu pohľad spočinul na mužovi, ktorý sa na jeho bodyguarda veľmi nepodobal, telom mu opäť prešla vlna zdesenia, vďaka ktorej si uvedomil, že nedávne chvíle neboli len zlým snom.

Rýchlo sa poobzeral, či nenájde v niektorej časti miestnosti pomoc, no v momente, ako už otváral ústa, Ian ho rázne prerušil: ,,Nekrič, nepomôže ti to...vonku ani v okolí nikto nie je." zaklamal dôverčivo.

Pomaly kráčal k svetlej posteli zdobenej rovnakými závesmi, aké boli v normálnych izbách. Vlastne to tu celé pôsobilo sťa obyčajná spálňa, no on si bol vedomý, že sa nachádza inde. Od doby spred deviatich rokov sa to tu prakticky vôbec nezmenilo.

Skrinky, v ktorých sa nachádzali rôzne lieky či obväzy, police s náhradným oblečením, zápisníky pre prípadné dodatky k stavu pacienta. Bola tu celá lekárska výbava, ktorú by medik potreboval k niekoho ošetreniu..hoci pekne skrytá za upravený nábytok.

Ian zastal až tesne pri posteli. Dotiahol si stoličku spoza skrinky a v tichosti si na ňu sadol. Jeho otec už neležal, len sa stŕpnutý nepokojom v polosede neveriacky díval na svojho syna.

,,Ako to že žiješ?" spýtal sa priamo trochu chrapľavým hlasom, stále zvažujúc zavolanie ochranky.

Ian sa chcel zasmiať nad jeho slovami, no nedokázal to. Preto napokon len chladne so zvláštnym druhom pobavenia prehlásil: ,,To je to prvé, čo sa ma po deviatich rokoch spýtaš?" podvihol jedno obočie.

Na starostovej tvári sa objavil umelý úsmev, hrajúci úľavu: ,,Som zaskočený, ani som už nedúfal v tvoj návrat...keď ťa vtedy uniesli..." začal v márnej hre, načo však Ian konečne prepukol v smiech.

,,Uniesli? Myslíš, keď si ma nechal uniesť." opravil ho.

,,Tak to nebolo, synak..." začal rýchlo, ukážuc Ianovi svoje biele zuby v ďalšom umelom úsmeve. Chystal sa vo vete pokračovať, no hrané šťastie mu z tváre náhle zmizlo, keď sa mu pred očami zjavila čierna hlaveň malej, no predsa vraždiacej zbrane.

Ian pevne zvieral pištoľ, ktorú pred Stefanom dokázal ukryť, nalepenú na čele toho sviniara a s pokojným chladom, plným nenávisti prehlásil: ,,Už nikdy sa ma tak neopováž nazvať..."

Starosta nasucho prehltol a pokúsil sa znovu prehovoriť.

,,Už nikdy, rozumieš? Inak ti hneď teraz výstrelím mozog z hlavy a bude mi jedno, čo sa stane potom." prehlásil rázne.

Ian ticho pozoroval, ako starosta prikývol, načo si zbraň pritiahol k telu: ,,Je skutočne zaujímavé ako sa naše pozície menia však?" začal, poťažkajuc pištoľ v ruke, ,,Pred tým si to bol ty, kto sedel pri mojej posteli s ihlou namiesto zbrane." pozrel na neho priamo.

,,Chcel som ti pomôcť..." začal v obhajobe.

,,Je mi jedno, čo si chcel...dokonca mi ani nezáleží na tom, že si ma skoro zabil...teraz som tu pre niečo iné," objasnil, ,,začul som, že si výskum znovu obnovil...a že je Amara ešte silnejšia ako pred tým." dodal.

Starosta chcel znovu zaklamať, no pohľad na zbraň v Ianových rukách mu v tom zabránila. Možno by mu mal povedať pravdu. Že sa práve splnila jeho najhoršia nočná mora...že by ho bol najradšej skúsil zabiť znovu a tento krát sa uistil, že je vážne po ňom. Avšak nejak tušil, že o tom Ian vie aj sám.

,,Ako si to zistil? Ako si sa sem vôbec dostal?" prešiel na trochu inú nôtu.

Ian sa vážne pousmial a začal: ,,Vieš, po tom, čo som sa zobudil v tej klietke pre otrokov, kam si ma tak bez oztychu poslal, stalo sa toho veľa...no po štyroch rokoch sa mi podarilo odtiaľ dostať...stalo to dosť životov, ktoré si môžeš pripísať tiež na svoj účet. A hádaj kto sa potom stal mojím patrónom?" zasmial sa.