Popros!

Čas k bratovi...

Claudio mal dosť mrzutú náladu. Nie ani tak kvôli úlohe, ktorú mal splniť, ako skôr kvôli chlapcovi, ktorý mal byť jej súčasťou. Bolo zvláštne snažiť sa vypočuť niekoho, kto prosí o milosť skôr, než ho vôbec pripúta.

Preto sa rozhodol chvíľu počkať. Zviazal Jeffovi ruky za chrbtom na stoličke ako vždy a sadol si oproti, dúfajúc, že sa trochu upokojí sám. Jeho skúsenosti s výsluchom mu hovorili, že takto sa nikam nedostanú. Avšak, nemohol vedieť, či sa vôbec chlapec ukľudní. Keď si tak spomenul, vždy mal za úlohu zistiť informácie od zločincov alebo hlupákov, ktorí sa niečím v podsvetí previnili voči jeho šéfovi... zvyčajne neubližoval nevinným občanom, navyše takému mladému.

Možno je jeho ustráchané správanie normálne a nemá zmysel čakať, kým sa zmení do formy, v akej zvyčajne vystupovali iné obete, zločinci. Keď niekto z nich na začiatku povedal slávnu frázy "nič zo mňa nedostaneš" mal aspoň istotu, že niečo vie. Avšak takto to bolo iné.

,,Pane, o čo tu ide? P-prečo ste ma znovu spútal, čo odomňa ešte chcete...pane, prosím, nemám vám ako pomôcť..." opakoval sa.

,,Mohol by si na chvíľu stíchnuť, bolí má z teba hlava." povzdychol si Claudio a zobral zo stola kuchynský nôž.

Jeff na stoličke strachom nadskočil a sklopil pohľad na svoje nohy. Netušil, do čoho sa to zaplietol...netušil, čo má robiť, ani ako sa zo svojej situácie dostať, chcel mať len pokoj, chcel sa zobudiť vo svojej posteli s tým, že to bolo celé len zlý sen.

,,Môj šéf sa o teba nezaujíma." začal Claudio a podvihol čepeľou noža chlapcovu bradu. Jeho tmavé, roztrasené oči vydesene behali po cudzej tvári.

,,T-tak p-prečo...?" začal, no hneď bol aj prerušený.

,,Ide mu o tvojho otca, a keďže som ho tu nenašiel, si jediný, kto nám môže pomôcť s jeho nájdením. Tak sa snaž spomenúť, aby som ti nemusel príliš ublížiť." dodal Claudio a prešiel hranou noža ces Jeffov krk, zavadiac o látku jeho trička, ktoré jednoduchým pohybom rozrezal.

Chlapec zúfalo zhýkol, keď si uvedomil, že jeho hruď už nič nezahaluje. Spoločne so slovami jeho momentálneho väzniteľa to pre neho neveštilo nič dobré.

,,O-otec odišiel pred pár dňami...už som vám vravel, že..." začal roztrasene.

,,Áno, áno...že ti nepovedal kam...avšak niečo vedieť musíš, kam mohol ísť, prečo možno odišiel...nemusí to byť overené, hovor, čo ťa napadne. A možno ťa šéf nechá žiť." objasnil, čím však Jeffa len väčšmi znervóznil.

Chlapec skutočne premýšľal. Vlastne už mal tú otazku, kam sa mohol jeho otec podieť, v hlave ešte skôr, ako sa tu tento muž ukázal. Avšak na nič neprišiel. Čo zmôže teraz pod tlakom? Začul prudké ťuknutie, donútiace ho zodvihnúť pohľad. Keď zistil, že ide len o zapaľovač, ktorý si Claudio priložil k cigarete, trochu si vydýchol, hoci mu pohľad na oheň a nôž zo stresu veľmi neubral.

Začul, ako si muž potiahol a vyfúkol smradľavý dym. Nemal rád cigarety, boli hnusné a ich pach sa ťažko pral z vecí. Preto akonáhle sa vzduch naokolo zaplnil nikotínovým smradom, začal potichu kašľať. Nechcel toho muža naštvať tým, žeby mu ešte aj vyčítal fajčenie, a tak sa snažil veľmi neprejaviť svoj odpor.

,,Ale ale..." povzdychol si Claudio a nadvihol Jeffovi hlavu, ,,nemáš rád cigaretový dym?" spýtal sa a spokojne si znovu potiahol. Stále držiac chlapcovi hlavu, pomaly vydýchol do jeho tváre.

Jeff sa okamžite rozkašlal a pokúsil sa myknuť hlavou na bok. To mu však Claudio nedovolil.

,,Mám ju nebodaj uhasiť?" zasmial sa, načo Jeff rýchlo zažmurkal. Ten hnusný výpar ho v očiach nepríjemné štípal.