Popros!

Prológ

Miestnosť nasiaknutá atmosférou očakávaní, pochýb a strachu, bola rázom ozvučená tlmeným potleskom prihliadajúcich. Jayl, stojaci na vyvýšenej ploche, čakajúc na rozsudok, ktorý mu mal zmeniť život, vedel, ako to skončí. Aj napriek spôsobu výchovy, aj napriek snahe svojej bezcennej rodiny...vedel, že sem nepatrí, vedel že osoby, s ktorými prežil všetky tie roky utrpenia, onedlho opustí. A vôbec toho neľutoval.

Preto, keď po jednom jedinom psychickom vstupe do jeho mysle a odobratí DNA, predniesli dopredu daný výsledok, nebol prekvapený ani sklamaný. A čo, že bude patriť do nižšej vrstvy keď mu tam bude lepšie? Samozrejme, jeho rodina spustila plač, ktorý bolo počuť až na javisko, a hoci on vedel, že im nezaberie dlho zabudnúť, sám už aj zabudol. Nepotreboval ich vo svojej mysli, vôbec nič k tým dvom ľuďom v tribúne necítil.

Vedel, že ako náhle odíde z Hretme do Grosvelu, nebude pre nikoho z tu žijúcich ničím iným, než odpadom spoločnosti. Len preto, že nemal mať nikdy deti, len preto, že nepatril medzi hetero orientovaných ľudí. Bolo mu zle z tej povýšenosti.

Na rozdiel od ostatných, ktorí sa občasne rozsudku vzpierali, túžiac po zopakovaní a následnom lúčiacom prejave, on hneď po prednese, zašiel tam, odkiaľ mal byť neskôr odvezený. Žiadne slová na rozlúčku, žiadne slzy či odpor. Len pokojné ba priam radostné kroky, smerujúce preč z tohto miesta.

Nemohol sa dočkať, keď vypadne a hoci nevedel, čo ho v Grosvele čaká, bol si istý, že horšie než tu, tam byť nemôže.

***

,,Patrónom nového člena? O tom ani nesranduj...pripadám ti ako nejaká zasratá opatrovateľka?'' vysmial sa dokumentom, ktoré mu muž pred ním podával.

,,Nový obyvatelia sú delení podľa majetku a výsledkov. Nemôžete odmietnuť rozkaz rozhodnutia z Hretmeského parlamentu pán Enric.'' prehlásil chlap v obleku.

,,Hmm?'' venoval mu Ian vážny pohľad, pod ktorým muž sucho preglgol: ,,Čože nemôžem?''

Posol pred ním neodpovedal. Aj napriek slnečným okuliarom, nedokázal ujsť tým desivo pôsobiacim očiam, ktoré ho prebodávali skrz na skrz, zrážajúc ho nemilosrdne na kolená.

,,Celá tá hra vás vyšších osôb mi je ukradnutá,'' vysmial sa mu, ,,rozumieš?'' sledoval, ako sa muž začína potiť. Nečudoval sa, každý sa začal, nikto z heteráčov nevydržal ani len jeho pohľad a to si hovorili o svojej nadradenosti....smiešne.

,,Počul som, že tu máte mnoho mladíkov.'' spamätal sa trochu muž, hoci sa nedokázal zbaviť nepríjemného dunenia v hlave, ktoré mu v nej Ianov pohľad zanechal.

,,To sú moje zvieratká a zamestnanci...nepleť si ich so zverencami.'' znova sa zasmial.

,,Keby ste to aspoň zvážil. Prv než odpoviete, mohli by ste sa pozrieť na toto...'' otočil muž papiermi na Ianovom stole.

Ten sa prv chystal niečo namietať, no po tom, čo mu zrak padol na príslušný dokument, stŕpol. Išlo o výsledky mladíkovho testu...detailné výsledky.

,,Zaujímavé...'' zamrmlal si sám pre seba.

,,To áno...a kebyže si ešte...'' tváril sa o niečo nadšenejšie muž.

,,Sklapni!'' prehlásil Ian bez toho, aby sa na neho zadíval. Ešte chvíľu čítajúc text papiera, napokon s úsmevom zväzok odložil.

,,Dobre...pre tento krát prijmem toho chlapca do svojich služieb...neručím však za jeho bezpečnosť...len ho naučím, ako to tu funguje.'' objasnil s desivým zábleskom v očiach, ktorý posol kvôli jeho slnečným okuliarom nebol schopný zazrieť.