Popros!

Čas k vyhrážke...

Halou sa ozval zvuk zvončeka, taký ostrý a hlasitý, žeby ho bol počul aj kebyže sa nachádza v onej vírivke na poschodí. Vzhľadom na to, že však túto chvíľu očakával, tak bol pomerne blízko dverí. Keď ich však v nádeji otvoril, uvedomil si, že nie je možné, aby sa poslíček dostal cez vstupnú bránu. Preto len s povzdychnutím zavrel, zoberúc do rúk telefón, očividne vedúci až k začiatku pozemku, kde musela jeho pizza uviaznuť.

,,Halo?'' začal.

,,Dobrý deň...vaša donáška.'' bolo jediné, čo začul pred tým, než sám prehovoril.

,,Hneď som tam.'' pousmial sa sám pre seba, dúfajúc, že keď spomenie Ianovo meno s tým, žeby mu to mohli dať na účet, nechajúc otázku zaplatenia tak. Bol skutočne hladný a na mizine, čiže mu nič iné ani neostávalo.

Avšak čím bližšie sa dostával k bráne, čím väčšmi dokázal nazrieť do vonkajšieho sveta, tým lepšie si uvedomil skutočnosť, že pred vchodom žiadne rozvážacie auto nestojí. Keď napokon došiel úplne na miesto, snažiac sa prv porozhliadnuť po vonkajšom okolí zvnútra, si napokon všimol len neveľkého balíku pred bránou.

Kam sa však podela jeho pizza a poslíček? Ešte zopár krát sa porozhliadnuc, napokon bránu pootvoril, uprúc pohľad na balík. Netušil síce, ako sa tu vzal, či ho doručil pošťák alebo či si rozvážač pizze niekam neodskočil, no po tom, čo zazrel ako adresu odosielateľa pizzeria F., ostal prekvapene stáť. Žeby sa jeho jedlo nachádzalo vnútri? Načo by ho však balili do takej krabice?

Znova sa poobzerajúc či niekde nezazrie auto alebo človeka, ktorý tu zásielku nechal, napokon zobral balík do rúk a zamknúc opäť bránu, sa pomaly vrátil do sídla. S krabicou v rukách sa posadil na stoličku v kuchyni, dúfajúc, že si nezmýlili objednávku...hoci mu prišlo už len v základe divné, žeby pizzeria rozvážala balíky v podobných boxoch.

Zoberúc nôž, opatrne rozrezal vrchnú stranu kartónu, jemne ho roztvoriac. Chvíľkový šok mu vykúzlil na tvári prekvapený neveriacky výraz, keď začal napokon trochu pochybne vyťahovať dané predmety na stôl. Len jemne sa dotýkajúc čiernych častí, očividne do seba zapadajúcich, než mu po kompletnom vyložení došlo, čo je obsahom balíka.

Zatiaľ rozložené, nie veľmi veľké kusy čierneho nalakovaného kovu, očividne odľahčeného viac, než by sa na prvý pohľad zdalo. Avšak aj takému neskúsenému jedincovi, akým bol Jayl hneď došlo, o čo sa jedná. Jedinou otázkou bolo, prečo mu namiesto pizze doručili strelné zbrane.

Nazrúc znova do krabice, vysypal na stôl menšie balíčky s nábojmi...bolo ich pomerne dosť, nie len jedného typu, čo mu len potvrdilo, že časti na stole sa majú spojiť minimálne do dvoch celkov.

Akoby zabudnúc na hlad, či základnú otázku, ako sa mu vôbec podobné veci práve dostali pod ruky, k nim opäť priblížil prsty. Cítiac sa ako dieťa pri pohľade na množstvo súčiastok, ktoré bolo treba spojiť dokopy, mu náhle neprišlo nič zvláštne na tom, pokúsiť sa z toho niečo postaviť.

A tak mimo všetko podozrenie či pochyby s novou myšlienkou na zabitie času, začal časti triediť...bez obáv o fakt, že by sa toho nemal ani dotýkať...bez obáv o to, že sa mal Ian každou chvíľou vrátiť domov...

***

Stefan nemusel byť ani psychológ, ani empatický človek, aby pochopil a videl, že je ten chlapec, kráčajúci pomaly za ním vydesený na smrť. Už len dostať ho z policajnej stanice bol problém...radšej na neho nesiahali, len mu navrhli, aby vyšiel von. Avšak aj túto prosbu splnil až po tom, čo mu bola skôr prikázaná, čo sa ostatne dalo povedať aj o iných vetách, ktoré k nemu hockto predniesol.