Popros!

Čas k výsluchu...

Stefan váhal len chvíľu. Ubehlo niekoľko minút od kedy dorazili na stanicu...od kedy zanechal Lukasa vo svojej druhej pracovni spoločne s Richardom, o ktorom si bol istý, že ho postráži. Vložil mu do rúk čokoládu s pokynmi, vysvetliac, aby mu ju po malých dávkach dával...nemôže mu ju predsa nechať na tak nezvyknutý žalúdok celú...

Dúfajúc, že Lukas vydrží v pokoji, znova uprel pohľad pred seba do miestnosti, kde sedel so spútanými rukami chlap, už na prvý pohľad nebezpečného dojmu. Tmavé oblečenie, nie veľmi formálne, nie veľmi neformálne avšak vyznievajúce dôležito, bilo okamžite do očí takmer rovnako, ako jeho výsmešný pohľad, ktorým sledoval zrkadlo pred sebou.

Stefanovi bolo jasné, že ho z druhej strany nevidí, no takto to vyzeralo, akoby sa mýlil. Nemieniac to dlhšie naťahovať, konečne vstúpil dnu. Bez slova zatvoriac, bez slova si sadnúc oproti chlapovi, si založil ruky na stole.

Všetko by bolo o toľko ľahšie, ak by mohol toho parchanta proste mučiť. S jeho S schopnosťou by to bolo možno až príliš jednoduché. Avšak on bol policajt...a pre tento druh povolania existovali určité spôsoby, ktoré musel dodržiavať.

Po pravde to, čo bolo jeho špecialitou...slzy...bolo lepšie ovládateľné, než Michelov narcizmus alebo Ianov sadizmus. Kým nezačal s násilím, kým sa nedostal do svojej skutočnej vypočúvateľskej formy, kým nebol obvinený pred ním bezmocne v mučiarni...väčšina ľudí by si ani len neuvedomilo, kto pred nimi stojí.

Až potom čo niekomu skutočne ublížil...stačilo málo a človek občas ani nevedno prečo spustil prúdy nekontrolovateľných sĺz a kriku, priznajúc sa prakticky ku čomukoľvek. A Stefanovi sa pohľad na nich páčil. Bolo obdobie, keď sa za to hanbil...keď si plne nepripúšťal, že je z časti sadista, že sa vyžíva v cudzích slzách...avšak to obdobie už dávno uplynulo a on si bol svojej prirodzenosti momentálne plne vedomí.

,,Takže...určite vás už moji kolegovia oboznámili so situáciou, ale zopakujem to, aby sme si všetko ujasnili. Zaistili sme vás neďaleko miesta, ktoré bolo identifikované ako jedna zo skrýš určených pre obchod s ľuďmi. Boli sme oboznámený s prítomnosťou jej aktuálneho spravovateľa, avšak počas akcie na mieste nebol.'' objasnil Stefan, jemne sa k nemu nahnúc, akoby nezaujato.

,,Uľahčíte nám prácu a priznáte sa ku svojej totožnosti pán Venesuele?'' dodal spýtavo. Bolo skutočne frustrujúce, že nemali žiadne fotky týchto bratov...ak by mali, tento výsluch by ani nebol potrebný...

Chlap na neho zízal stále rovnako nečitateľným pohľadom. Nebolo v ňom ani čo veľmi identifikovať...akoby sa díval cez neho. Stefana takéto typy srali zo všetkého najviac. Zadržaný, o ktorých vedel, čo sú zač, no bez dôkazov to nemohol uzavrieť...nie keď mu Michel milerád predkladal na oči čo i len tie najmenšie prestupy a nedostatky. Nemieniac však stratiť kontrolu, len ďalej pokračoval.

,,Avšak nie som tu len preto, aby som vás usvedčil zo zločinu...taktiež vám môžem zmierniť trest. Ako iste viete Grosvelské väznice nie sú najlepším miestom na život...'' zasmial sa jemne Stefan, prejdúc na túto metódu. ,,Ak nám však poskytnete určité informácie, ako veliteľ budem mať dosť veľké slovo pri vyhlasovaní trestu.'' prehlásil, hoci nikdy svoje sľuby po tomto smere nesplnil.

Muž sa na neho pozrel. Nie však tak, ako Stefan chcel. Bol to pohľad výsmešný, takmer až baviaci sa. Keď už sa zdalo, že ostane znova mlčať, prehovoril.

,,A čo za informácie by to mali byť?'' takmer sa zasmial.

Hoci to nevyzeralo, žeby bral chlap konverzáciu vážne, Stefan aj tak odpovedal. ,,Napríklad o vašom bratovi...o druhej línii obchodu...mieste, kde nájdeme držané deti...všetko, čím si môžete znížiť trest spoluprácou.''