Popros!

Čas k zajatcovi...

Viktor si dával s vysvetľovaním na čas. Jayl, ktorý len vydesene sedel so spútanými rukami na koberci hneď vedľa zhasnutého krbu, z neho nespustil zrak. Čakal na nejaký jeho pohyb, na niečo, čomu sa bude nutné uhnúť...avšak starosta tam len tak sedel...vo svojom veľkom kresle s kávou v rukách a s diabolským úsmevom na tvári. Vyzeral ako zviera, obzerajúce si svoju korisť tesne pred tým, než si na nej pochutná.

,,S-pravili ste chybu..." začal Jayl ustráchane, nevydržiac už dlhšie v desivom tichu.

,,Nemyslím si...bola škoda, keď ťa hodili do Grosvelu...veľa ľuďom si tým určite skazil náladu...rovnako ako mne. Avšak teraz, keď mi osud znova poskytol šancu zmocniť sa ťa...nenechám to prísť na zmar." zasmial sa.

,,Budú ma hľadať..." pokračoval.

,,A nech...nikdy ťa tu nikto nenájde. Sme v mojom súkromnom lese, súkromnej chate...len pár ľudí vôbec vie o jej existencii a tí ťa nepoznajú. A aj keby, nebolo by ničím zvláštnym, že tu niekoho držím." zasmial sa znovu o niečo temnejším hlasom.

,,J-je tu ešte niekto?" zaujímal sa.

,,Momentálne nie..." objasnil, nemieniac tomuto decku hovoriť o jeho obchodoch, ktoré na tomto mieste uzatvára.

,,To ťa však aj tak nemusí zaujímať...ty sa odtiaľto totiž už nikdy nedostaneš. Možno ak sa tí poslovia vrátia odkiaľ prišli...možno ťa presuniem do sídla. Budeš moje zvieratko...tešíš sa?" zarehotal sa, načo Jayl podvedome cúvol.

,,I-ian by bezomňa neodišiel." zamračil sa vážne, vediac, že patrón ho určite nájde...určite sa ho nevzdá len preto, že je na nejakom tajnom mieste.

Na Viktorovej tvári sa objavil znechutený výraz: ,,Tak Ian...nevkladaj do toho decka veľké nádeje. Ešte pred chvíľou ležal na smrteľnej posteli." objasnil.

,,Jeho by nejaké sprosté auto nezabilo." zopakoval patrónove slová.

,,Tak či tak, nie je v stave, žeby sa o teba zaujímal...skôr než si uvedomí, že si zmizol, bude nezvestný tiež." pochválil sa svojim plánom.

,,Nemyslel som, že sa môže stať starostom taký hlupák." vypustil Jayl z úsť, vediac, že Iana jednoznačne nikto nezlikviduje.

,,Si nejaký drzý, buznička." podvihol Viktor obočie, načo Jayl stíchol.

Drzý? On predsa nebýva pri svojich trýzniteloch drzý...tak prečo nerozmýšľa nad slovami, ktoré vypúšťa z úst. Sprostý Ian...tak si ho zvykol provokovať, že to teraz robí podvedome? Preskočilo mu?

Sledoval, ako položil Viktor kávu na stôl a venoval mu vážny pohľad. Jemne sa pousmial a pomaly vstal, čím donútil Jaylovo srdce k prudkému rozbúchaniu. Sakra, prečo nedržal hubu? Sakra...

,,Nepamätám si, žeby si si niekedy tak dovoľoval..." kľakol si k nemu a keď už Jayl nemal kam cúvnuť, natiahol k nemu dlaň.

Ten len stuhnuto upieral oči do starostovej tváre, v snahe vstrebať fakt, že je príliš blízko, že mu chce isto ublížiť. Studený dotyk na tvári ho donútil rýchlo zažmurkať. Viktor mu zľahka prešiel dlaňou po líci a potichu zaspomínal:

,,Bol si len uplakané šteňa, neschopné udržať svoje sladké prosby za perami," objasnil, ,,asi by som ti mal pripomenúť tie pekné časy." oddialil ruku od Jaylovej tváre, no v momente keď už to vyzeralo, že sa znovu vráti do kresla, izbou sa ozval úder.

Jayl vystrašene zhýkol, keď mu na tvári pristala silná facka, donútiaca ho otočiť hlavu trochu nabok. Nestihol si však zasiahnuté miesto ani len chytiť, keď ho Viktor udrel znovu tento krát na druhé líčko. Jayl bolestne zakňučal, spoločne s čím sa po jeho tvári skotúľalo pár horkých sĺz.