Popros!

Čas k plánu...

Jaylova nálada ani nemohla byť horšia. Nie len že ho všetko bolelo, sotva sa držal na nohách a mal na sebe to nepohodlné oblečenie, no navyše mu Ian oznámil, že dnes má šichtu celý deň. Ako môže byť niekto taký sviniar? Dal mu síce raňajky v podobe pofidérneho závinu, no to mu predsa nemôže dodať energiu k tejto odpudivej práci... Aspoň že mu podľa sľubu dovolí ísť na obednú prestávku...inak by sa tu asi scvokol.

Bola to už hodina odkedy sa znova stretol s Claudiom, ktorý ho neprestajne sledoval. Stihlo mu dôjsť, kto bol onou osobou, oznámiacou Ianovi, že zabudol podať hlásenie o obťažovaní zákazníkmi. Nie žeby to príliš zmenilo Jaylov názor na tohto nepríjemného chlapa, no minimálne sa jeho odpor aspoň trochu zvýšil.

Čo sa týkalo práce, zahŕňajúcej obsluhu stolov v úlohe čašníka, zdalo sa mu, že to ide o niečo lepšie, než čo skúšal naposledy. Bolo možné, že sa rozkríklo o jeho pričleneniu k Ianovi...žeby sa všetci zľakli následkov?

To si síce prv myslel...no po tom, čo sa však stal obeťou zvyčajných poznámok a narážok, plus pár pokusov o jeho dotknutie či iné manévre, ktorým sa dokázal úspešne vyhnúť, priklonil sa k domnienke, že to vedia len niektorí. Buď to alebo existovali osoby, ktoré informácii neverili či sa jeho patróna nebáli...čo mu neprišlo dva krát reálne.

Dôjduc práve s prázdnymi pohármi k pultu, nadiktoval barmanovi nové objednávky. Otrávene sa oprúc lakťami o dosku, podvihol pohľad k hodinám, ktoré dávali znať, že ho od prestávky delí ešte dlhá doba. Kebyže mu Ian aspoň dá nejaké lieky na bolesť...ale on nie, len sa uškrnul a poslal ho sem...bastard, zatiaľ čo si on vysedáva v kancli, on tu behá ako taká štetka...

S povzdychom prijmúc nápoje, sa pobral všetko zaniesť. Už sa stihol naučiť, že najlepším spôsobom, ako si nerobiť problémy, je čo najrýchlejšie menenie zákazníkov. A tak len sekundu od položenia vecí na stôl, obrátil zrak k práve prichádzajúcim ľuďom.

Oči mu zastavili na mužovi, oblečenom v čiernom saku, už na prvý pohľad odlišnému od ostatných. Zvláštny účes zagelovaný dohora a uhladený do strán, vyvolával pocit nebezpečia rovnako ako dlhé tetovanie hada, na jeho krku. Hoci si Jayl pomyslel, žeby sa mal od tohto jedinca držať ďalej, niečo ho donútila pobrať sa vpred. Možno si myslel, že nevyzerá na človeka, neschopného ovládať svoje túžby alebo sa len nazdával, že to bude nový stereotyp zákazníka, no tak či onak, onedlho skončil pri jeho stole.

,,Dobrý deň, pane. Máte vybraté?'' spýtal sa s hranou zdvorilosťou, rovnakou ako doposiaľ. Nemal záujem, aby na neho ešte Claudio nažaloval, že provokuje zákazníkov drzým tónom.

,,Áno... El Padro a niečo podľa tvojho výberu.'' prehlásil chlap zvláštne podfarbeným hlasom, akoby sa snažil zadržať ďalšie slová.

,,Nemyslím si, že vám bude voda vyhovovať.'' poznamenal s úsmevom Jayl, zapíšuc si objednávku.

Muž sa zľahka usmial, no nič na poznámku neodpovedal a tak sa Jayl len pobral naspäť ku baru, vypýtať požadované nápoje. Toto bolo divné...

***

Lukas sa už cítil lepšie...omnoho lepšie ako pred tým. Teda, minimálne po psychickej stránke. Nebol si ani istý dôvodom, pre ktorý slovám svojho pána veri...pre ktorý sa nazdával, že ho skutočne nezabije...hoci na to mal plné právo aj príležitosť. On mu predsa patril, tak ako auto či pes patrí majiteľovi a on si s ním môže čokoľvek spraviť, tak teraz aj on patril tomuto červenovlasému mužovi, ktorý bol k nemu milší než hockto, u koho sa doposiaľ ocitol.

A tak sa rozhodol neprirábať ďalšie ťažkosti, aby nebodaj nezmenil pánov názor, aby ho nebodaj ďalším odporom či slzami nerozhneval. Preto len poslušne sedel na jeho kolenách, nechajúc si odobrať krv tým divným mužom v bielom...hoci to jemne zaštípalo, hoci mu to nebolo príjemné..pokojne sedel, čakajúc, čo sa bude diať.