Popros!

Čas k otázkam...

Jayl nevedel, ako dlho Lukasa utešoval, ako dlho ho hladil po vláskov, šepkajúc mu chlácholivé slovíčka. Chlapec po pravde ani nebol nešťastný zo spomienky na získanie jazvy, hoci ani to nebolo najpríjemnejšie. Išlo mu skôr o strach, ktorý cítil pri domnienke, že ho teraz Jayl zavrhne. Čo keď ani len nevedel, kým je, a preto sa s ním bavil? Čo keď teraz zistí, že je len obyčajným otrokom a viac s ním neprehovorí? Čo keď odíde a nechá ho tu spať samého?

A to nechcel. On sa totiž samoty bál. Preto aj vtedy, čo ho tu pán zanechal na noc, takmer nezažmúril oka. Nechajúc zapnuté svetlo, preležal hodiny na zemi, keďže vtedy mu ešte nebolo pokynuté alebo skôr dovolené, zaujať miesto na posteli, ktorá bola o dosť pohodlnejšia, než chladná dlážka.

Avšak Jaylove utešujúce slová a nežný dotyk ho postupne upokojovali. Slzy vyvolávali únavu, ktorá sa nahromadila z prežitých stresujúcich dní, spôsobiac, že onedlho o sebe viac ani nevedel. Jayl povšimnúc si, že mu chlapec v rukách zaspal, ho jemne uložil do postele, prikryjúc ho perinou.

On však nezaujal miesto vedľa neho...nedokázal si predstaviť, žeby teraz zaľahol tak, ako mal ešte pred chvíľou v pláne. Obraz Lukasovej jazvy, tak podobnej, ba priam rovnakej aká bola tá jeho patróna, mu napĺňal myseľ otázkami. Odkiaľ môže mať Ian otrocké označenie? Je možné, aby to bola rana po tetovaní...skutočne ide o náhodu? A keď nie, čo by to vysvetlilo?

Jayl nedokázal racionálne odpovedať ani na jednu z pokladaných otázok, čo ho napokon donútilo vstať, poberúc sa preč z tejto pokojnej miestnosti. Lukas spal a on dúfal, že sa stihne vrátiť skôr, než sa zobudí. Sľúbil mu predsa, že s ním cez noc zostane.

Avšak teraz mal aj iný cieľ. Keď mu niekto bude schopný odpovedať na otázky, ktorých odpovede by sa dali v určitom prípade dobre využiť, bol to Stefan. Ako sok či nepriateľ, alebo nech už to bolo medzi nimi akokoľvek...musel toho vedieť o Ianovi veľa. Preto si bol istý, že svoju zvedavosť ukojí práve u neho...

***

Stefan sedel vo svojej pracovni, vytrvalo skúmajúc dokumenty, ktoré obdržali počas dnešnej akcie. Papiere, ohľadom ktorých bola Venesueleho schôdza, síce nesúviseli priamo s ich prípadom, no ak budú mať šťastie, mohlo by sa z toho vykľuť aj niečo nové. Avšak teraz nastal blok a oni sa nedokázali vymotať zo spleti kódov, ktorými boli v dokumentoch zašifrované skutočné správy.

Sústrediac sa na text, rozmýšľal, čo podniknúť, komu dať text na prečistenie, či sa náhodou nespýtať samotného odchyteného zločinca. Zo sústredenia ho náhle vyrušilo otvorenie dverí...bez klopania, len tak.

Hoci bol Stefan v dome prakticky sám len so svojimi dvoma hosťami, aj tak bol prekvapený Jaylovou prítomnosťou. Ten bol v šoku takmer rovnako, keďže pri počte preskúmaných miestností vstupoval do každej už len s rezignujúcim očakávaním, že v nej nikoho nenájde.

Avšak teraz to vyšlo a on sa ocitol priamo pred Stefanom, ktorého hľadal. Ten na neho upierajúc nechápavý pohľad, sa rýchlo spamätal.

,,Želáš si niečo?'' spýtal sa, ,,Nemôžete spať?''

Jayl len jemne pokrútil hlavou: ,,Lukas už spí ako mimino...'' prehlásil, posadiac sa bez okolkov pred Stefanov stôl.

Ten ho nechápavo pozoroval, nerozumejúc jeho náhlemu príchodu: ,,Tak prečo si potom prišiel?''

,,Len ma tak napadlo...či by som nemohol zistiť nejaké informácie, keď tu už som...'' začal zľahka.

,,Informácie akého typu?'' podvihol Stefan nechápavo obočie.

,,O Ianovi...príde mi, že on vie o mne všetko, zatiaľ čo ja o ňom neviem nič.'' prehlásil, hoci v skutočnosti sa mu nezdalo, žeby ho jeho patrón práve poznal. Predsa len nič mu nepovedal, vedel len to, čo mal v papieroch.