Popros!

Čas k trestu...

Lukas vedel, že je zle. Cítil to v každom svojom nerve, bol to pocit tak známy, že si ho nedokázal spliesť aj keď si to veľmi želal. Nahneval svojho pána a ten ho teraz potrestá...to bolo to, čo z jeho pohľadu cítil. Otázkou len bolo ako.

,,Prečo si mi nepovedal, že nevieš plávať?'' pozrel na neho Stefan podráždene, ,,vieš, ako som sa bál? Skoro si umrel...rozumieš? Skoro si umrel, lebo si mi to nepovedal!''

,,J-ja...ospravedlňujem sa pane...n-nevedel som, že t-to chcete v-vedieť...'' sklopil pohľad a roztrasene si preplietal pršteky rúk.

,,Chcem vedieť všetko, čo sa ťa týka...čoho sa bojíš, čo nevieš, čo sa chceš naučiť...a hlavne, či ti na danom mieste niečo hrozí. Preto som sa ťa to pýtal...no ty si mi to nepovedal...'' objasnil mu.

,,P-pane...'' začal Lukas, no Stefan ho utíšil.

,,Poď ku mne...'' prikázal tónom, ktorý dával na známosť prichádzajúcu lekciu.

Lukas váhal len sekundu a aj to len hlboko vo vnútri. Inak okamžite pokyn splnil, automaticky podíduc so sklopeným pohľadom ku svojmu pánovi. Ten ho namosúrene skúmal, všimnúc si, ako sa nervózne ošíva na mieste. Bolo vidno, že sa hanbí, že si je vedomí svojej chyby a previnenia.

Chlapec jemne zhíkol, keď mu pán prudko schmatol rúčky a zovrel ich do svojej dlane: ,,Odteraz mi budeš hovoriť všetko...každú jednu maličkosť, ktorá by ťa mohla uviesť do nebezpečia...vždy, aj keď sa neopýtam...rozumieš?'' pozrel sa na neho vážne.

,,Áno, pane...n-naozaj s-sa o-sprave...'' ani ho nenechal dopovedať.

,,To si nechaj na potom...nahneval si ma, myslel som, že vieš ako veľmi mi na tebe záleží...myslel som, že mi máš automaticky hovoriť všetko...no očividne si si zmyslel niečo iné a rozhodol sa zamlčať podstatnú vec, ktorá ťa skoro stála život.'' krútil hlavou, a hoci si z časti uvedomoval, že to chlapec jednoznačne nezamlčal úmyselne, potreboval mu dať najavo, že urobil chybu...a hlavne zo seba dostať frustráciu spôsobenú pretrvávajúcim pocitom zdesenia, keď ho skoro stratil.

,,Pane, ja...'' začal.

,,Ticho...viem, že v tvojom prípade nemá žiaden väčší trest význam, no bez odozvy to nenechám...vry si do pamäte, že keď od teba chcem niečo počuť, máš mi to povedať ihneď a všetko.'' objasnil a pritiahol si ho bližšie.

Lukas sa ani nenazdal, keď už ležal na brušku v predklone na pánových kolenách. Táto poloha mu bola dobre známa. Jeho niekdajší majitelia sa vyžívali v podobných trestoch. Ohli si ho a zmordovali mu zadoček remeňom alebo iným nástrojom...prípadne len dlaňou. Nemal to rád...bolo to ponižujúce, bolestivé a často až neznesiteľne dlhé.

Stefan vnímal, ako sa chlapec jemne trasie, načo mu bez okolkov stiahol mokré plavky k nohám. Podvihol si ho tak, aby nemal žiadnu šancu na útek a zľahka mu prešiel prstami po pokožke. Bola tak bledá, posiata niekoľkými jazvami, no inak úplne dokonalá. Bolo mu takmer ľúto ho po nej udrieť, no rovnako ho to aj lákalo. Jednak na vybitie hnevu, jednak sa mu tá predstava páčila.

Lukas držal ručičky zvesené pred sebou a očakával, čo sa bude diať. V duchu sa modlil, aby jeho pán nesiahol po opasku, no niečo mu hovorilo, že ručný výprask nebude o nič lepší.

,,Musel si byť veľmi zlý chlapec, keď ťa niekto zmordoval rákoskou tak tvrdo,'' hlesol Stefan, rozoznajúc, po čom je aká z jaziev, ,,chceš, aby som použil radšej tú? Mám ju v taške pre každý prípad.'' navrhol mu žartovne, no chlapec to predsa len pobral vážne.

Lukasa pri tých slovách silno zamrazilo, zalial ho studený pot a podvedome sa roztriasol ešte viac. Rákosku nechce...ani bič, ani remeň...boli to jedny z tých nástrojov, ktoré v ňom vyvolávali skutočnú hrôzu. Avšak nechcel si svoju situáciu zhoršiť ešte aj odporom a stále pevne veril, že keď trest zvládne, pán mu odpustí, čiže bude všetko znovu v poriadku...dúfal, že mu bude odpustené, nič iné mu ani neostávalo.