Popros!

Čas na zodpovednosť...

Jaylovi bolo jasné, že hoci sa stal obeťou on, tým, kto utrpel zranenie na duši je jeho patrón. Chcel ho utešiť ako najlepšie vedel, povedať mu niečo upokojujúce, niečo, čím by ho prebral do jeho bežného správania, avšak onedlho mu došlo, že bude lepšie mlčať. Ian ho pevne objímal, akoby sa bál, že mu ujde, zatiaľ čo sa jeho nečakaný plač trochu stíšil.

Buď si uvedomil, že pred zverencom ukazuje niečo, čo malo ostať ukryté alebo bol proste príliš vyčerpaný...v tejto chvíli bola pravdepodobnejšia druhá možnosť, a tak keď už sedeli v objatí pridlho, Jayl ticho prerušil:

,,Si zranený...potrebuješ ošetriť." hlesol opatrne, aby patrónovi ukázal, že mu na ňom stále záleží...že ho z ničoho neobviňuje.

,,Najprv ich odpracem..skôr než sa preberú." šepol chrapľavo, a hoci znel dosť smutne, v jeho tóne sa odrazil aj zvyčajný sadistický hnev, dávajúci najavo, že sa na jeho list obetí pripísali ďalšie dve mená.

Jayl teda opatrne vstal, a hoci sa mu nožičky jemne triasli, minimálne sa to snažil kvôli patrónovi zakryť. Ten si bol však jeho stavu vedomí...a keďže mal pocit, že ak sa na zverenca priamo pozrie, jeho srdce sebanenavisťou pukne, tak sa radšej podvedome díval mimo. Pomohol mu úplne na nohy a posadil ho na posteľ.

Jayl sa neodvážil v tejto chvíli nič namietať, a tak sa len v tichosti díval ako jeho patrón presúva mužovo telo z kúpeľne do spálne a púta ho spoločne s tým starostovým reťazami na zámok o radiátor. Bol trošku prekvapený, keďže si myslel, že ich odvedie do pivnice, no to očividne teraz v pláne nemal.

,,Táto kúpeľňa nie je práve teraz použiteľná...poď, pôjdeme k nám." objasnil a zobral ho jemne na ruky.

Jayl nevedel, ako na tak jemné zaobchádzanie reagovať. Takmer necítil, ako ho patrón nesie, bolo to, akoby sa ho bál čo i len dotknúť, no napriek tomu ho k sebe podvedome ťahal. Ian bol celý od krvi, z rúk mu tiekli čerstvé bordové pramienky a rany po guľkách taktiež potrebovali nutne ošetriť. Avšak nevyzeralo to, žeby sa o to teraz staral.

Ianovi totiž nezáležalo na tom, čo s ním je...bolo mu jedno, že môže umrieť na stratu krvi, dokonca aj to, že sa každým jeho krokom guľka dostávala hlbšie do rany. Bolesť takmer necítil, bolo to, akoby bol zamknutý v kopule výčitiek, ktoré mu umožňovali vidieť len a len Jayla a jeho stav.

A tak sa s ním dostal až do vlastnej spálne. Presunul sa do kúpeľne, kde ho položil do vane a začal ho dôkladne čistiť. Bál sa, že bude zranený ešte niekde inde, bál sa, že mu okrem znásilnenia spravil Michel ešte niečo iné, no našťastie už nič nenašiel. Len jeho natrhnutý zadoček, ktorý trebalo taktiež precízne vyčistiť, bol znakom jeho zlyhania.

Avšak Jayl to tak nebral: ,,Budem hovoriť, že som v poriadku toľko krát, kým sa nespamätáš." prehlásil, načo sa však dočkal len ďalšieho jemného dotyku...nespamätal sa, Ian sa vôbec nespamätal.

Pomaly ho doumýval a zabalil do uteráka. Jaylovi prišlo naozaj neprirodzené s akou opatrnosťou s ním jedná, no čím dlhšie stál, čím dlhšie ho patrón sušil, tým menej energie mal. Keď sa napokon presunuli do spálne, Ian konečne prehovoril: ,,Vyspi sa..."

Jaylovi stále nedochádzalo, že ho chce uložiť, chcel totiž, aby sa prv postaral o svoje zranenia. Preto aj keď ho položil na matrac, aj keď ho prikryl, dodal: ,,A čo tvoje ošetrenie? Nechceš pomôcť?" spýtal sa a automaticky jemne zývol.

,,Zavolám si sem niekoho, tie guľky by si nevybral." objasnil, znovu sa dívajúc vedľa.

,,Hmm...pôjdem s tebou." napadlo ho, hoci mal zrazu pocit, že každou sekundou vyčerpaním zaspí.