Popros!

Čas k úbohosti...

Stefan skutočne zúril. Nerozumel myšlienkovým pochodom toho blázna, ktorý ho donútil celý deň sa stresovať nad tým, či náhodou nebudú musieť kvôli jeho nerozvážnosti riešiť vážne problémy, ktoré by zasiahli rovno aj Grosvel.

Hoci sa mu už od rána snažil dovolať, Ian to nedvíhal, Lucia taktiež nie. Bol si istý, že ich neprítomnosť neveští nič dobré, no nič iné, než ich obvolávanie mu neostávalo. Raz sa predsa vrátiť musia, na obed, alebo večer...a keď tu len bude v sídle čakať, ničomu nepomôže.

A tak zabil deň vyšetrovaním. Predsa len, aspoň nebude chvíľu myslieť na to, ako Ian všetko ničí. Každú pol hodinu sa mu pokúsil dovolať, zakaždým si pripraviac ešte väčší nával nadávok ako tridsať minút pred tým. Avšak nič sa nemenilo a on sa snažil aspoň sústrediť na vlastné plány. Lucasa bol nútený vziať so sebou, keďže ho nemal kde nechať.

Prv sa zastavil na polícii, zopakujúc včerajšie otázky, a potom sa pobral do detského domova, kde mu mala majiteľka poskytnúť kompletné spisy nezvestných detí. Úprimne ho to tam znepokojovalo a najradšej by sa tam už ani nevracal, no nemal na výber. Deti sa opäť hrali vonku pred budovou, no tento krát sa niektoré z nich pozastavili na Lucasovy, ktorý sa celý čas Stefana pevne držal. Aj bez toho, aby sa na ne pozrel, presne vedel, čo sa im hmýri hlavou.

Majiteľka ich okamžite pustila dnu a ukázala im miesto na usadenie v rovnakej izbe ako včera. Keď však odišla, aby pripravila čaj, prípadne sa postarala o inú pohostinnosť, neostali v obývačke sami. Chvíľu bolo ticho, no onedlho začul spoza chodby detské hlasy, načo sa z nej vynorilo pár nízkych hláv.

Žiadne z detí sa neodvážilo k cudzincom priblížiť, no všetky si pozorne obzerali Lukasa, sediaceho vedľa Stefana. Boli týmto chlapcom skutočne zaujatí. Predsa len mnoho z nich sa nazdávalo, že sa stane ich novým bratom, obyvateľom domova. Na toto miesto totiž deti prichádzali len v dvoch prípadoch. Buď ako biologické deti svojich rodičov, keď chceli vidieť svojho nového súrodenca...alebo ak chcel človek dieťa odovzdať späť.

Teraz to však nevyzeralo na prvú možnosť, nato bol chlapec až príliš tichý. Stefan vedel, ako si deti z domovov predstavujú tie narodené v rodinách a rozmaznané rodičmi. Ako hlučné, povrchné stvorenia, ktoré ich budú brať len ako niečo menejcenné. A keďže sa Lukas takto nesprával, jednoznačne bol niekým, koho sem chcú odovzdať.

Stefan okamžite oľutoval, že ho sem zobral. Chlapec si čoskoro všimol ako sa na neho dívajú, načo sa začal k pánovi nespokojne túliť. Nepáčilo sa mu, že ho niekto skúma, nepáčilo sa mu, že je v ich pozornosti. Stefan ho jemne pohladkal po hlavičke a len naďalej očakával návrat majiteľky.

Našťastie to už nepotrvalo dlho, načo sa deti spoza chodby vytratili. Radšej sa nad tým nepozastavoval, už tak mal tohoto miesta plné zuby. Deti boli hnusné stvorenia, skazené a sobecke...jedno kde sa narodili, skutočne ich neznášal a bol rád, že v Grosvele žiadne nežijú. Samozrejme...bola tu jedna výnimka, tá, ktorá sa k nemu tak rozkošne tisla.

Ich návšteva však už netrvala dlho. Ešte pár viet prehodil s majiteľkou, prebral spisy nezvestných detí a rozlúčil sa. Cestou späť sa zastavili na obede a do sídla dorazili podvečer. Stefan bol stále riadne podráždený Ianovou neprítomnosťou a keď mu došlo, že sa stále nevrátil dokonca ho naplnili aj obavy. Čo ak starostu skutočne zavraždil a teraz ho niekde zakopáva?

S touto otázkou mu opäť zavolal. Znovu a znovu...až napokon sa konečne dočkal úspechu. Ian zodvihol a on nemienil strácať čas. Spleť nadávok, ktoré mu v tej chvíli len frustráciou vzišli na um, okamžite vychŕlil do telefónu, dúfajúc, že mu ten hajzel povie, že starosta stále dýcha.