Popros!

Čas na hru...

Jayl nechápal, ako je možné, že sa jeho patrón v obrovskom sídle nestráca. Už keď ich sem zaviedli, mal pocit, akoby kráčal bludiskom, no teraz, keď si to Ian mieril pravdepodobne k východu, to vyzeralo, že presne vie, kedy kam zabočiť. Bolo to divné, no napokon všetko pripísal len svojej zlej orientácii, navrávajuc si, že je jediný, kto sa v bludiskách nevyzná. Ani ho nenapadlo, žeby mohol Ian v tomto dome vyrastať...

Keď sa nakoniec ocitli vonku, na čerstvom vzduchu, Jayl sa cítil o niečo lepšie. V tom dome mal pocit, akoby ho niečo sledovalo, navyše mu ten blonďavý chlap, trochu sa podobajúci na Iana, ktorý bol očividne starostom tejto prekliatej krajiny, naháňal zimomriavky. Doposiaľ ho počul predniesť len pár slov, no tie plne stačili k tomu, aby znervóznel. Netušil prečo, keďže sa na neho ani len nepozrel, no dobrý pocit v ňom veru neprebúdzal...preto bol aj rád, že napokon predsa len šli preč.

Ďalší šok ho dostal, keď si uvedomil, že jeho patrón nemieni použiť k doprave žiadny prostriedok. Prešiel popri autám, akoby chcel skutočne chodiť po rozsiahlych uliciach peši a Jayl na chvíľku zapochyboval, či je bezpečné ho nasledovať.

,,Nestratíme sa?" zaujímal sa, kráčajúc pomaly vedľa patróna.

,,Neboj...sme neďaleko centra...tam sa stratiť ani nedá." objasnil.

Jayl teda nenamietal, hoci netušil, čo chce Ian podniknúť v centre a s jeho posledným dodatkom nesúhlasil, keďže išlo o dosť rozsiahlu spleť obchodov, podujatí a chodníčkov, kde sa často stratil aj dospelý jedinec, obývajúci túto časť celý život. Ale šak čo už...keď si pán inteligentný myslí, že sa nestratí, budiš.

On osobne centrum veľmi nepoznal, býval pri kraji Hretme, asi hodinu cesty odtiaľto. Von sa často nedostával a aj jeho školská dochádzka bola riadne chabá, keďže od zhruba siedmych takmer neopustil dom. Hlúpy nebol, výučbu mu z časti poskytovala zo začiatku matka a neskôr, keď ho zavrhla aj ona, tak Lucia...nebol hlúpy...to, že nevie všetko, predsa neznamená, že je hlúpy...ani za to predsa nemôže...bol skutočne rád, že si jeho patrón nedostatkov v jeho vzdelaní nevšimol. Nepotreboval, aby si z neho ešte aj uťahoval.

,,Kam máme vôbec namierené?" zaujímal sa, keď kráčali už dobrých petnásť minút.

,,Vravel si, že si hladný, tak sa ideme najesť a potom môžme niečo podniknúť...odreagovať sa." prehlásil, načo Jayl prekvapene podvihol obočie.

Bolo zvláštne počuť od neho o inom druhu odreagovania, než akým bol sex. Vlastne nebolo normálne, žeby sa ho patrón ani nepokúsil opäť zneužiť a namiesto toho ho zobral do mesta...celkovo sa správal trochu zvláštne, nie žeby mu to prekážalo.

Práveže to bolo celkom fajn. Ian ho zaviedol do menšej pizzerie, kde po prvý krát ochutnal hranolkovú pizzu, kúpil mu nejaký presladený shake, po ktorom mal pocit, že sa asi povracia, keďže to vypil na jednu šupu a napokon ho previedol nejakým veľkým námestím. Bolo to príjemné...minimálne ho fascinovalo, že aj Hretme, ktorú bral ako reálne peklo bez slobody prejavu, dokáže pôsobiť opačným dojmom.

,,Kam ideme teraz?" spýtal sa Jayl, keď sa oddialili od časti s fontánami, namieriac si to do rušnejšej ulice.

,,Bol si už niekedy na štadióne?" zaujímal sa.

,,Nie." pokrútil Jayl hlavou, diviac sa, že sa Ian musí pýtať.

,,Kedysy sa tam raz týždenne hrávala drastickejšia verzia rugby," zaspomínal Ian, ,,vždy som tam chcel ísť...bude to sranda uvidíš." prehlásil Ian.

,,Prečo si tam nešiel?" nechápal Jayl.

,,Nemal som čas." zaklamal.

V skutočnosti bol na túto hru vstup až od dvanástich...bohužiaľ v tomto veku sa už Ian v Hretme nenachádzal, a tak nebol schopný na štadión zájsť. Navyše si bol istý, že aj kebyže tu zotrvá, nedostal by sa tam. Starostov syn sa predsa nemôže verejne ukazovať len tak hocikde s obyčajnými ľuďmi.