Popros!

Čas k drzým zákazníkom...

Neveril, že sa mu to skutočne deje, neveril, že ho Ian skutočne poslal obsluhovať do baru s vibrátorom zarazenom v zadku. Už tak boli zákazníci stelesnením zvrátenosti a nedali mu pokoj nech už sa tváril hocijako chladno...ako to asi len dopadne, keď mu pri nich ujde nejaký ten vzdych? Nedokázal si to predstaviť...tváriť sa pri tom akoby sa nič nedialo.

Snažil sa kráčať čo najpomalšie, jednak sa mu chodilo dosť nepohodlne, jednak chcel doraziť na miesto čo najneskôr. Najhoršie na tom všetkom bolo, že netušil, kedy sa Ian rozhodne zariadenie v jeho prdelke zapnúť...kedy ho to začne mučiť. Už asi desiaty krát si siahol na zadoček, načo len opäť usúdil, že to aj napriek tesnej látke nie je vidno. Bolo až neskutočné, že tak veľká hračka pod obtiahnutým latexom zmizla, jediným problémom bolo, že v jeho útrobách.

Keď napokon zišiel aj ten posledný schod a ocitol sa pri bare, stal sa okamžitým terčom muža stojaceho za ním. Claudio mal očividne práce nad hlavu, a tak ho tu nikde nevidel...aspoň niekto ho v tejto ponižujúcej pozícii neuvidí.

Dnes tu bolo dokonca ešte menej barmanov ako zvyčajne, čo bolo na jednej stránke pozitívne, no z druhej mu bolo jasné, že bude mať na starosti viacej objednávok. Navyše si bol istý, že ho Ian sleduje aj v tomto momente a nemal náladu na prípadne tresty za flákanie, ktoré ho zvyčajne napadlo ako prvé po vstupe na toto miesto.

,,Stoly štyri a desať čakajú už celkom dlho...'' prehlásil barman, podajúc Jaylovi bloček papierov na zápis objednávok.

Ten ho len nespokojne chytil a vynaložiac všetku snahu na to, aby jeho chôdza vyzerala prirodzene, čo bolo nanajvýš obtiažne, keďže mal pocit, akoby sa mu každým jedným krokom vibrátor v zadočku zarazil ešte hlbšie, napokon dorazil k stolu.

Trojica mužov na neho upriamila lačné pohľady a on nasadil svoj chladný výraz, čím im chcel dať najavo, že o ich pozornosť nestojí. Bol si istý, že o takomto čase už všetci vedeli komu patrí a tak si nebudú veľmi dovoľovať...avšak opatrnosti nebolo nikdy dosť. Navyše, vždy sa našli takí, ktorí sa nechali opojiť jeho príťažlivou aurou, nehľadiac na to, že sa nachádzajú v Ianovom bare, v bare majiteľa tejto zakázanej dobroty, ktorou pre nich Jayl bol.

,,Dobrý deň, čo prinesiem?'' spýtal sa Jayl, čakajúc kedy sa hračka v jeho vnútri pohne. Bol si istý, že to príde nečakane v ten najnevhodnejší moment.

,,Ehm...pre mňa...ehm...'' snažil sa prvý niečo povedať, hoci bolo vidno, že má na mysli niečo úplne iné.

Jayl oceňoval jeho snahu premôcť nutkanie vysloviť svoju túžbu, žeby si najradšej zobral jeho a pretiahol ho tu pred všetkými čo najtvrdšie a najbrutálnejšie, no napriek tomu nemal práve náladu počúvať nerozhodné koktanie.

,,Spýtam sa barmana či vie namiešať ten "Ehm", ale nič nesľubujem...ďalej?'' pozrel na muža, ktorý si očividne svoju objednávku radšej rozmyslel a prenechal slovo svojim spolu sediacim.

Jayl uprel pohľad na ruku iného, ktorou si pevne držal predlaktie, zarezávajúc si jej nechty až pod kožu. Jemne sa triasol a bolo vidno, že sa len tak tak drží. Jaylovi to zrazu prišlo smiešne...boli vystrašení...všetci traja sa báli. Pravdepodobne Ianovho hnevu, ak im ujde nevhodná poznámka a on na nich požaluje...kedy sa to tu stihlo tak zmeniť?

,,Tak bude to?'' zopakoval Jayl otázku, načo druhý muž otvoril ústa.

,,Ch-chcel by som te...'' jemne zakašlal a potom rýchlo dodal, ,,tequillu...'' zachránil to.

,,A posledný,'' pozrel na tretieho muža, ktorý z nich vyzeral najrozhodenejšie.

,,N-nič...'' prehlásil.