Popros!

Čas k sľubom...

Strachom sa nedokázal pohnúť. Celé jeho telo akoby stŕplo, aj tak sa však trasúc pred blížiacim sa patrónom. Jayl dobre vedel, že v otázke sily nemá šancu, bolo mu jasné, že keď sa teraz z jeho očividne slabých pút dostal, vypije si všetko, čo mu spravil aj s nejakým tým bonusom naviac. Opierajúc sa o stenu, neschopný prehovoriť, nechával slzy stekať po svojej tvári až k brade, odkiaľ pomaly dopadali na zem.

Keď bol Ian príliš blízko, očakávajúc bolesť alebo úder, prikrčiac sa, zatvoril oči. Nevidel, ako k nemu patrón došiel úplne, ako k nemu priblížil ruky. Až keď sa ho drsne prsty konečne dotkli, až vtedy si plne uvedomil jeho prítomnosť. Avšak bolo na tom niečo zvláštne. Ianove silné ruky ho odlepili od steny, obomknúc sa okolo jeho tela, pritiahnuc si ho k tomu svojmu nahému, stále zakrvavenému z predchádzajúcich rezov.

Jayl nechápavo otvoril oči, vnímajúc, ako ho Ianovo zovretie nenúti do pohybu, ale ho len jemne pridržiava. Meravo stál, čakajúc, kým pochopí, čo sa deje, no v tom sa ruky pri jeho chrbte pohli, jemne ho po ňom pohladiac. Vnímal, ako ho Ian nežne hladí a až vtedy si uvedomil tiché zvuky vychádzajúce z jeho úst.

,,Ššš..ššš...upokoj sa...to je v poriadku...ššš...'' znelo to, akoby ho chcel utíšiť.

Jayl neveriac jeho náhle pokojným dotykom, nehodiacim sa k jeho sadistickému patrónovi, sa opatrne pohol v snahe dostať sa z jeho rúk...nie žeby to aspoň trochu zabralo. Ian ho stále držal, cítiac, že ak ho teraz pustí, znova sa všetko dosere.

Potreboval ho ukľudniť. V tejto chvíli mu ani nešlo o to, že si ho dovolil omráčiť, že sa s ním hral...nešlo mu ani o jednu z týchto inak opovážlivých a nemožných vecí. Teraz mu išlo o to, aby sa ho jeho zverenec prestal báť, aby sa upokojil, aby si ho vypočul.

,,Kľud...neublížim ti...'' šepol ďalej, stále ho držiac v objatí.

Jayla jeho slová zmiatli, načo len odmietavo prehlásil: ,,U-ublížiš...''

,,Neublížim...teraz ti neublížim...sľubujem...'' objasnil mu, dúfajúc, že mu uverí.

Jayl, stále vzlykajúc, pokrútil hlavičkou, znova sa snažiac odtiahnuť: ,,N-neverím ti...''

Ian, túžiac ho konečne upokojiť, presunul svoju dlaň na jeho vlásky jemne ho po nich hladiac, o čom mu raz Stefan vravel, že dokáže rozhodenú osobou väčšmi upokojiť.

,,Vážne, nehnevám sa...neublížim ti...'' opakoval.

Trvalo pár dlhých minút ticha, naplnených len Jaylovými jemne sa stišujúcimi vzlykmi, než napokon z časti uveril jeho slovám. Poddajúc sa trochu tomu dotyku, ktorý nevyžaroval agresiou ani zlým zámerom, sa napokon stále na Ianovej hrudi potichu zmätene spýtal.

,,Prečo?'' nechápal.

Ian si zhlboka povzdychol, oprúc Jayla znova o stenu, jemne sa od neho odtiahnuc. Zatlačiac dlane do múrov, sa k nemu sklonil tak, aby mali oči na rovnakej pozícií a s pohľadom vmiešanom priamo v tom jeho sa mu oprel hlavou o čelo. Jayl prerývane dýchal, nechápuc, čo sa deje. Ian sa ne neho díval dlho, akoby sa chystal k niečomu, čo veľmi dlho a nerád robieval. Avšak, keď napokon pootvoril ústa, bolo v miestnosti cítiť zmenu, akoby každá jedna častica vzduchu, ktorá sa v ich dychoch zamieňala, rozpoznala, že ide o niečo vážne.

,,Prepáč...'' bolo to, čo úprimne prehlásil, neprerušujúc očný kontakt. Ich tváre boli príliš blízko, tak, že hoci Ian toto slovo len šepol, Jayl ho bol schopný počuť aj kebyže nechce. Napriek tomu však neveril tomu, že to skutočne vyšlo z jeho úst.

,,Č-čože...?'' zakoktal sa nechápavo, nečakajúc nič podobné

Ian si jemne povzdychol, neveriac, že to vážne robí. Nepamätal si, žeby sa vôbec niekedy niekomu ospravedlňoval...možno že sa tak nestalo nikdy. Trochu sa divil tomu pocitu, keď tie dve hlásky vyslovil...tak neznámy pocit, ktorý mal teraz zopakovať? Dúfajúc však, že to bude mať svoje ovocie, navyše vediac, že tento krát spravil chybu on, napokon znova otvoril ústa.