Nájsť v živote tú správnu rovnováhu je náročné. Obzvlášť, keď ste stredoškolskou tínedžerkou s rozvedenými rodičmi a určitou nadváhou. Problémy sa zdajú neprekonateľné a ich zvládanie nie je prechádzka ružovým sadom. Tereza Macková však vie, kedy má...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
,,Nie. Pretože nie som tanier so studenýmimakarónmi. Som láskavý človek. To sú základné črty môjho charakteru."
Moja izba je pomerne minimalistická. Tyrkysová kovová posteľ v strede, sivý nočný stolík s bielou lampou, ktorú mi darovala pani Andrášiková po mojej druhej návšteve, pretože som z nej nedokázala spustiť oči. Moje zízanie by sa nedalo nazvať nenápadným, bola to proste láska na prvý pohľad a keď mi povedala, že si ju môžem odniesť, neváhala som ani sekundu. Biela hlavička na nožičke pripomínajúcej pružinu. Dostala ju od svojho zosnulého manžela počas dovolenky v bývalej Juhoslávii, zjednával jej cenu na blších trhoch s obchodníkom a nakoniec ju kúpil za dvakrát takú sumu, ako pôvodne pýtal. Jej manžel bol muž, ktorý bol podľa jej slov tým najhorším možným vyjednávačom. Nerobil dobré obchody. Vždy s ním že vraj vybabrali, ale za to bol tým najlepším možným manželom. Hovorí o ňom často.
Páčia sa mi jej historky. Nikdy neplače, keď mi o pánovi Andrášikovi rozpráva. Boli kamarátmi z detstva, bezočivý chlapec od susedov, ktorý jej hádzal do okna kamienky. Zaliečal sa jej a kurizoval. Keď odišiel do povinnej vojenskej služby, čakala na neho. Mala že vraj veľké množstvo nápadníkov, presviedčali ju do výdaja, boli ju pýtať u jej rodičov, ale nechcela žiadneho iného. Písal jej listy. Spoločne odratúvali dni do jeho návratu. Niekedy o ňom nepočula aj celé mesiace, to boli tie najťažšie chvíle, pretože sa o neho bála, ale zároveň aj verila, že sa jej vráti. Nemala mobil a ani počítač, prostredníctvom ktorého by ho mohla kontaktovať. Páčilo by sa mi žiť v tej dobe.
Možno je to kvôli tomu, s akým oduševnením mi svoje zážitky opisuje. Pútavo. Za každou skončenou historkou chcem počuť ďalšiu, ako keby mi hovorila nejaký romantický príbeh. Hltám každé jej slovo. Má taký ten plynulý ľubozvučný hlas, po ktorom vo vašom vnútri okamžite začína prúdiť neopísateľné teplo. Prirovnala by som to k horúcemu čaju. Stačí dotknúť sa porcelánovej šálky, z ktorej sa parí a zaraz sa všetko zdá byť mierumilovnejšie. Doslovná symfónia zmyslov.
Vstávanie o pol siedmej ráno ma za iných okolností rozčuľuje, ale dnes je tomu inak. Chystám sa na miesto, na ktoré sa skutočne teším. Radím sa k väčšine študentov, pre ktorú je škola otravou a chodia tam z donútenia. Hlavne kvôli tým ostatným. S tým učením by som ani tak problém nemala. Začínam si myslieť, že vo mne prebýva nejaká starecká duša. Okrem Ričiho a Veroniky si so svojimi vrtevníkmi príliš nerozumiem. Chyba je vo mne. Nesnažím sa. Som taký menší a tichý introvert. Nerada na seba upozorňujem. Aj v škole som radšej ticho a kým ma niekto nevyvolá, zbytočne ruku nedvíham. A to i za podmienok, že odpoveď na danú otázku poznám.
Denis bude počas mojej brigády prázdninovať u maminej sestry Alici. Chcem mame pomôcť s výdavkami a som jej vďačná, že mi ten domov dôchodcov vybavila. Po gymnáziu by som chcela študovať medicínu. Zo začiatku to bol mamin nápad. Nedotiahla to kvôli môjmu narodeniu ďalej, než po maturitnú skúšku na zdravotnej škole. Pracuje ako sestrička na traumatológii, včerajšia dvanásťhodinovka preto nie je ničím výnimočná. Je to u nej bežné. Drie ako otrok, aby nám nič nechýbalo. Nevyčítam jej to. A ja mám o niekoľko dní osemnásť, som dosť stará na to, aby som sa o seba dokázala postarať.
