Tá správna rovnováha ✔

Dvadsiata deviata kapitola - Nemocnica

„Ak sa aj cítim byť vinná, tak je to kvôli tomu, že som ho nechala snívať, kým ja som nesnívala vôbec." 

„Pani Andrášiková, ako sa máte? Čo vám prinesiem? Leží sa vám dobre? Nenapravím vám ten vankúš, aby sa vám ležalo pohodlnejšie? A nie ste hladná? Pôjdem do bufetu a niečo dobrého vám kúpim, dobre? Ach, tak veľmi ma mrzí, že som pri vás nebola, keď ste mali tie bolesti. Som príšerná priateľka, odpusťte mi to," kajúcne priznávam svoju vinu a kvôli výčitkám z mojej absencie ju obklopím starostlivými otázkami. Oka som celú noc nezažmúrila a myslela som len na to, kedy už bude konečne ráno a ja ju budem môcť vidieť.

„Dievčatko moje, nemôžem povedať, že sa mám práve najlepšie, ale je tu o mňa postarané a nič nepotrebujem. A o čom to tu hovoríš? Prečo si myslíš, že by moje žlčníkové kamene mohli byť tvojou chybou? Ach jaj, tie sú výsledkom nezdravej a mastnej stravy, ver mi, srdiečko, že tvoja vina to rozhodne nie je," upokojuje ma a pohladí ma rukou, v ktorej má zapojenú infúziu. Pôsobí tak jemne a krehko. Husté strieborné vlasy má voľne rozpustené pri tele a v ružovej nočnej košeli navodzuje dojem totálnej zraniteľnosti. Moje inštinkty sa ozývajú k slovu a ja si zastanem do pozoru ako nejaká mama levica, ktorá si dala rozkazom ochrániť svoje mláďa.

„Viete, pani Andrášiková, ja som si včera všimla, že s vami nie je niečo v poriadku, ale radšej som mlčala a nič nepovedala, pretože som predpokladala, že len ako zvyčajne znovu hľadám na všetkom niečo viac, ako tam v skutočnosti je. Išla som na svoje rande s Nikom a potom sa vám stalo toto nešťastie. Neodpustila by som si, keby sa vám stalo niečo horšie. Mám vás veľmi rada, pani Andrášiková," zdôverujem sa jej ľútostivo a pobozkám ju na líčko, ktoré je poznačené prirodzenými vráskami starnutia. Je unavená a vyčerpaná.

„Dievčatko moje, nemohla by si nič urobiť. Ak si si včera niečo všimla, rozhodne to nesúviselo s mojím zdravím a týmito otravnými žlčníkovými kameňmi. Premohlo ma to z ničoho nič, myslela som si, že tie bolesti ustúpia, tak som si šla na chvíľočku zdriemnuť, ale neprechádzalo to. Nechcela som robiť z komára somára, ani zbytočne alarmovať personál domova, ale nedalo sa inak. Odpusť ty mne, dievčatko moje, že som ti narobila starosti a prerušila rande s tým chlapcom," prejaví aj ona ľútosť a pohladí ma po vlasoch. „Ako dopadlo, mimochodom? Potrebujem počuť celý priebeh, zabav ma trošku," vyzve ma k zreferovaniu a mne sa pri spomienkach na včerajší večer mimovoľne usadí na perách úsmev. Ešte som o tom nestihla povedať nikomu. Mama chápala, že som nemala náladu, a ja som si išla hneď po príchode domov ľahnúť do postele. Nemala som energiu na rozprávanie. Neodpisovala som ani Ričimu a Veve, za čo si určite vypočujem dlhočízné prednášky a vyčítania.

„Bolo to nádherné, pani Andrášiková. Prehrávali jeden z mojich obľúbených filmov, ktorý, nanešťastie, nemal typický šťastný koniec. Poznáte ma, pravdaže som sa rozplakala a revala som ešte dlho po tom, ako sme vyšli z kina. Niko bol správny džentleman, podal mi vreckovky, pretože ja som si svoje zabudla, a neskôr sa mi ospravedlňoval za to, že vybral práve taký dojemný film, pretože si neželá vidieť ma plakať. No a potom znenazdajky prehlásil, že sa mu páčim!" zvolám víťazoslávne a uvedomujem si, že prvýkrát aj nahlas. Až doteraz som si to opakovala iba vo svojej hlave, v ktorej to stále neznelo reálne. Teraz, keď sa počujem a hovorím o tom, znamená to, že sa to fakticky stalo! „Neverila som mu. Spochybňovala som to a spýtala sa, prečo sa mu páčim. Dosvedčil mi to ešte raz, pristúpil ku mne, nahol sa a pobozkal ma. Venoval mi skutočný bozk, pani Andrášiková! Úplne prvý bozk v mojom živote!" rozplývam sa a dosť možné je, že aj afektovane preháňam a dramatizujem, ale som vskutku šťastná, že sa mám s kým podeliť o najkrajší zážitok v mojom mladom živote. Až doteraz som nemala vlastné spomienky, ktorými by som sa pred druhými mohla chváliť.