Nájsť v živote tú správnu rovnováhu je náročné. Obzvlášť, keď ste stredoškolskou tínedžerkou s rozvedenými rodičmi a určitou nadváhou. Problémy sa zdajú neprekonateľné a ich zvládanie nie je prechádzka ružovým sadom. Tereza Macková však vie, kedy má...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
„Tie posledné týždne od konca leta až po začiatok jesene sú zahmlené spomienky možno kvôli tomu, že naše vzájomné porozumenie dosiahlo tú sladkú hĺbku, v ktorej dvaja ľudia komunikujú častejšie mlčanlivosťou, než slovami."
„Denis, prosím ťa, obliekaj sa. O desať minút mi ide autobus a ešte ťa musím odniesť ku tete Alici. Budem musieť bežať, aby som to všetko stihla," presviedčam už desať minút svojho mladšieho príšerného brata, ktorý si zasadol pred svoj počítač a nie a nie sa prezliecť zo svojho pyžama. Vlády s ním nie je! Zacapil si na uši slúchadlá a naplazuje sa mi pomedzi to, ako na neho hovorím.
„No a čo! Aspoň schudneš a nebudeš už taká tučná. U tety Alici sa nudím, musím sa s Majom striedať pri počítači a zakaždým sa mu vyprosujem, aby ma na ten svoj pustil. Nebudem sa s nikým deliť, keď môžem byť na svojom! Nejdem nikam!"
„Môj zlatý, ale ideš! Nebudem sa s tebou handrkovať, mama nám nakázala, aby si išiel k tete Alici a pôjdeš tam. Keby si bol spoľahlivý, mohol by si ostať doma aj sám, ale keďže sa nevieš správať, nič také sa nestane. Oblečiem ťa aj nasilu!" zavelím rázne, pretože moja trpezlivosť je už vážne niekde na bode mrazu. Každým pribúdajúcim dňom ma stále viac a viac rozčuľuje. Mám z neho zničené nervy.
Moja reč u neho neobstála, aj naďalej nezaujato sedí a vystreľuje zombíkom s predpaženými rukami a znetvorenou tvárou ich mozgy. Takéto hry by vážne nemali byť dostupné pre maloleté a školopovinné decká. Len čo ich načisto zmagoria. Presný prípad môjho desaťročného brata. Nebudem tu s ním ja vyjednávať, čas plynie a nechcem meškať. Potrpím si na dochvíľnosť. Ďalší autobus mi už ide potom iba o hodinu a pol.
Schmatnem z poličky rifľové šortky a zelené tričko a v momente, keď nedáva pozor, čo je vlastne takmer od začiatku mojej jednostrannej konverzácie, schmatnem spodok jeho pyžama s Batmanom a ťahám mu ho cez hlavu. Kmitá sa a začne vrieskať, ale moja váha je v tejto chvíli aj mojou výhodou. Tých jeho sotva tridsať kíl nado mnou zaručene nevyhrá.
Trepoce sa ako taký vták so zlomeným krídlom alebo ryba, ktorá ostala náhle bez svojho vodného prostredia, avšak zelené tričko sa mi podarí pretiahnuť mu cez hlavu a neskôr aj chudé ruky do oboch otvorených rukávov. Keby si to teraz niekto natáčal, ja by som vyznela ako pravý tyran, ktorému by dieťa malo byť odňaté zo starostlivosti.
„Mám ti navliecť aj nohavice? Vieš, že mi to problém nebude robiť," vyhrážam sa mu, keď ako taký uvrešťaný pavián neprestáva bľačať a hádže po mne dostupné predmety, väčšinou svojich gumených vojakových panáčikov. Niekedy sú nevyhnutné nekompromisné taktiky. Nikde by sme sa nedostali, keby som ho aj naďalej prosila, aby sa obliekol sám. Nemá predo mnou žiaden rešpekt a nepočúva ma.
„Neznášam ťa, ty tučné prasa! Požalujem ťa mame, si hnusná!"
„Oblečieš si tie nohavice alebo ti s tým mám pomôcť? Hodiny tikajú, Denis!" pohrozím mu opäť a nevšímam si jeho urážky týkajúce sa mojej váhy. Neznášam, že ju proti mne neustále vyťahuje. A najhoršie na tom je, že má pravdu.
