Nájsť v živote tú správnu rovnováhu je náročné. Obzvlášť, keď ste stredoškolskou tínedžerkou s rozvedenými rodičmi a určitou nadváhou. Problémy sa zdajú neprekonateľné a ich zvládanie nie je prechádzka ružovým sadom. Tereza Macková však vie, kedy má...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Domov je miesto, kde sa cítite ako doma. Ja ho stále hľadám."
Prvý týždeň letných prázdnin ubehol ako voda. Niko neprestal chodiť za svojím starým otcom ani po ďalšie dni, žiaľ na jeho prístupe sme nezaznamenali žiadne pokroky. A nanešťastie pre mňa, dnes ideme s Denisom k otcovi. Celé dva týždne s ním a jeho novou o desať rokov mladšou partnerkou Simonou. Včera nám volal a povedal, že sa pre nás dnes ráno zastaví. Veci som si balila večer a zobrala som si len nutnosti. Nemám u neho žiadne oblečenie. Je to ako nútené chodenie do domu cudzinca. Aj napriek tomu, že väčšinu môjho života otec strávil s nami, neviem s ním nájsť spoločnú reč. Ako keby sa to puto, ktoré sme predtým medzi sebou mali, vyparilo spolu s jeho odchodom z nášho domu.
Teraz je iný. S nami bol zábavnejší. Koľkokrát sa nechal prehovoriť do súbojov s jedlom, ktorým sme sa obhadzovali počas večere a potom sme sa pred mamou prekrikovali jeden cez druhého, kto s tým začal. Nie som si istá tým, čo presne ho prinútilo k tej zmene v správaní. Bolo by najľahšie obviniť z toho Simonu, ako jeho novú partnerku a matku našej nevlastnej sestry, ale človek sa predsa nemení z donútenia. Bolo to jeho vlastné rozhodnutie zmeniť svoju povahu alebo správanie. Aspoň sa snažím byť objektívna.
Sedíme pri raňajkách, mama dnes ostala doma o hodinu dlhšie, keďže pri našom odovzdávaní musí byť prítomná. Obaja sme stále neplnoletí. U mňa sa to za pár dní zmení, dovŕšim osemnásť. Neviem, čo urobím. Teoreticky by som sa mohla rozhodnúť ďalej tam nechodiť. Avšak to by znamenalo, že vzťah s otcom by sa dostal pod nulovú úroveň. Navyše, ak poviem, že nejdem ja, nepôjde ani Denis, a to sme znovu na tom istom, pretože otec to bude jedine vyčítať našej mame a odskáče si to za nás oboch.
„Ako sa máte? Budem neustále na linke, keby ste si niečo náhodou zabudli, iba mi to napíšte a ja sa vám to pokúsim čo najskôr priniesť. To platí najmä o tebe, Terezka. Každý večer vám zavolám a nebojte sa, ubehne to rýchlo. Malá Martinka je už väčšia, bude si vás viac všímať, možno vám Simona dokonca dovolí vziať ju na prechádzku," povzbudzujúco sa k nám počas tichých raňajkách prihovára mama, aby uvoľnila tú pochmúrnu prehustenú atmosféru okolo nás v našej útulnej kuchynke.
Sedíme všetci traja pri okrúhlom bielom stole s drevenými stoličkami a červenými bodkovanými poduškami a so sklonenou hlavou sa prehrabujeme v našich čokoládových guličkách v mlieku. Dokonca aj Denis je dnes umiernenejší a nevyvádza. V tomto sme si podobní. Ani jeden z nás sa k otcovi neteší. No zatiaľ čo Denisa to prejde rýchlo, pretože ho náš otec dokáže šikovne obalamutiť svojimi darčekmi na privítanie, u mňa tie negatívne pocity pretrvávajú počas celej dĺžky dvojtýždňového pobytu.
„Prežijeme to, mami. Nerob si zbytočné starosti. Nechystáme sa do mučiarne," upokojujem ju, pretože ako ju poznám, počas celých tých dvoch týždňov bude pendlovať z jedného kúta do druhého, premiestňovať nábytok a robiť večerný veľký poriadok, kedy vyhodí polku špajze a chladničky.
