Nájsť v živote tú správnu rovnováhu je náročné. Obzvlášť, keď ste stredoškolskou tínedžerkou s rozvedenými rodičmi a určitou nadváhou. Problémy sa zdajú neprekonateľné a ich zvládanie nie je prechádzka ružovým sadom. Tereza Macková však vie, kedy má...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
„Nikdy nemilujte divoké stvorenie."
Karolína na mňa mávne rukou a i keď som prekvapená, že si moje postávanie všimla, na druhú stranu ma aj celkom teší, že tu nie som jediné dievča. Kým k nej stihnem dôjsť a posadiť sa na voľný peň pri nej, chalani z Nikovej partie ju začnú doťahovať a prstom jej pichajú do tých dvoch malých drdolčekov na hlave, ktorými mi pripomína kresleného MickeyhoMousea. Niko si zastal obďaleč a urputne niečo Dominikovi vysvetľuje, čiže ja len osamotene sedím a smejem sa na ich žartovaní, aby som nevyznela ako totálna čudáčka a vážne niekto, kto k ním všetkým nepatrí.
Nenápadne sa poobzerám a sem tam hodím očkom po Nikovi, ktorého takým spôsobom vábim, aby sa k nám čím skôr pripojil a ja by som sa necítila tak trápne. Oni sa tu poznajú, majú spoločné spomienky a ja som len totálne nepopulárna Tereza, ktorá dostala zázračne pozvanie od najkrajšieho chlapca v ročníku. Snažím sa zadržiavať zívanie do seba a vždy, keď to na mňa príde, spájam pery dokopy, takže z istého uhla pohľadu môžem vyzerať aj ako človek, ktorý o svoj chrup prišiel a je odkázaný na ten umelý.
Sú hlasití a ja som tichá. Rozprávajú si zážitky o lete v tábore pred siedmimi rokmi, kedy sa Roman niekde zatúlal a všetci sa pustili do jeho pátrania. Prehľadávali les takmer celú noc a nakoniec ho našli zalezeného na izbe, kde vyžieral všetky sladkosti, ktoré im boli zhabané pred večerou a jemu sa k ním nejako podarilo dostať. Na druhý deň zvracal nepretržite od rána, takže pre neho museli prísť rodičia a od svojej matky dostal poriadny výprask pred všetkými. Roman bol ako šiestak bacuľaté dieťa, posledný rok a pol sa vytiahol a nevyčnieva z ich partie prirodzene atraktívnych ľudí.
Strčím si ruky do vreciek na svojej čiernej mikine a v okamihu, keď zdvihnem hlavu, vidím pri sebe stáť Roba s dvoma plastovými pohármi. Znervózni ma to trochu. Zastrčím si prameň vlasov za ucho, hoci zrovna žiaden mi ani neodstával, a reflexívne sklopím zahanbene zrak. Hnedé nakrátko ostrihané vlasy, medová pokožka a milý úsmev, ktorý mi znenazdajky venuje, ma totiž priviedli do pomykova.
„Kolu či víno? Máme aj vodku, keby si chcela. Čím ťa obslúžim?" nasmeruje otázku presne na mňa a vedľa sediaca Karolína odstrčí Dávidove ruky zo svojich vlasov a tiež sa na mňa pozrie, ako keby ju náhle zaujímalo, čo mu odpoviem. Určite čaká, že poviem kolu. A presne tak aj bude znieť moja odpoveď. S alkoholom nie sme kamaráti. Veľmi ľahko mi stúpa do hlavy, ale nikdy som nebola opitá. Väčšinou u mňa končí pitie alkoholu jedným pohárom. Aj ten ledva dopijem do dna.
„Kolu, ďakujem," slušne odpoviem a vezmem si podávaný plastový pohár. Iba kývne hlavou, nemá zbytočné reči a neprehovára ma, aby som si vzala ten druhý. Chvalabohu. Pod nátlakom mi to príliš dobre nejde. Začnem mať zo seba zlý pocit a dostavuje sa starý známy kamarát - menejcennosť. Na Karolíninej tvári registrujem ľahký úškrn, ale ani ona moju voľbu nealkoholického popíjania nekomentuje. Nemá veľmi kedy. Robo jej vytiahne sponku z vlasov, malý drdolček sa rozpustí a ona ho začne naháňať.
