Nájsť v živote tú správnu rovnováhu je náročné. Obzvlášť, keď ste stredoškolskou tínedžerkou s rozvedenými rodičmi a určitou nadváhou. Problémy sa zdajú neprekonateľné a ich zvládanie nie je prechádzka ružovým sadom. Tereza Macková však vie, kedy má...
Hoppla! Dieses Bild entspricht nicht unseren inhaltlichen Richtlinien. Um mit dem Veröffentlichen fortfahren zu können, entferne es bitte oder lade ein anderes Bild hoch.
„Nerozumela som narastajúcemu pocitu nepokoja, až kým som nezačulabúšiť svoje srdce."
Rozlúčim sa s Ričim, ten trpký pocit stále neodznieva, pretože kvôli jeho slovám mám teraz o materiál na premýšľanie nazvyš. Nasadil mi chrobáka do hlavy a Nikove náhle otvorenie sa predo mnou v mojich očiach vyznie ešte zvláštnejšie. Rozumiem Ričiho obavám. Nehnevám sa na neho. Keby sme boli v nejakom otrepanom americkom filme, ja ako nepopulárna obézna hlavná hrdinka by som sa s najväčšou istotou stala centrom stávky populárnych deciek. Tieto veci sa však dejú len vo filmoch. A i keď Nika nepoznám osobne, takýto povrchný nie je. Určite by za mnou neprišiel a nepoužil svojho starého otca ako návnadu, aby mohol vyhrať nejakú stávku.
„Dobré ráno, myslel som si, že chodíš autobusom," pozdraví sa mi, čakajúc opretý pri svojom žltom aute, ktoré hneď z diaľky pútalo pozornosť.
Vďaka jeho výraznosti som vždy ešte pred vstupom do školských dverí vedela, či sa v daný deň nachádzal v triede oproti. Má vynikajúcu dochádzku. Za minulý rok najlepšiu na škole. Je to jediná disciplína, v ktorej som mu ako tak mohla konkurovať. V dodržiavaní školskej dochádzky som bola na druhom mieste hneď po ňom. Mám skvelú imunitu. Nič sa na mňa nenalepí. Riči s Veronikou doplatili na chrípkovú epidémiu a päť dní ležali doma so zvýšenými horúčkami, zatiaľ čo ja som bola zdravá ako rybička. Mám odolný mechanizmus, zdedila som ho po mame.
„Nestihla som ho, tak ma Riči priniesol. Dnes má voľno, čo mi padlo celkom vhod."
„Stačilo by napísať a ja by som sa pre teba stavil. Aj tak sme mali obaja rovnakú trasu."
„Nechcela som otravovať. Zas až tak dobre sa nepoznáme."
„Nebolo by to otravovanie. Nabudúce mi napíš. Alebo vieš ty čo? Trúfam si predpovedať, že s dedom to bude na dlhšie, mohli by sme sem každé ráno chodievať spolu. Niekedy budem chodievať pozdejšie, keďže mám futbalové tréningy, ale inak by sme sa mohli zviezť spolu. A popritom by som ti mohol dať aj tú jazdeckú lekciu, o ktorej sme hovorili," zhurta mi predloží svoju ponuku a pohodí si kľúče v rukách.
„Nezabudol si?" položím prekvapene otázku, pretože mi je fakticky divné, že si moje bľabotanie z oného dňa pamätá. To naozaj počúval, čo som mu o sebe vykladala? Nestáva sa mi to často. Pravdepodobne aj kvôli tomu, že druhým o sebe nevykladám takmer vôbec a konverzácie nadväzujem bezpodmienečne s ľuďmi, ktorí ma dobre poznajú. Nerada o sebe pred druhými hovorím. Nie som dostatočne zaujímavá na to, aby ostatní mohli byť zaujatí tým, čo by som im vykladala.
„Terka, nebolo to zas až tak dávno. Zhruba pred tromi dňami. Nemám zatiaľ pamäť akváriovej rybičky. Inak, ten chlapec... to je tvoj kamarát? Často vás vídam spolu na chodbách, zvykne s vami bývať aj Veronika. Vo volejbale je skvelá," uznanlivo kývne hlavou a podrží mi dvere, ktoré vedú k recepcii domova dôchodcov. Ivka za ním sedí ako zvyčajne a keď ma zbadá prichádzajúcu v Nikovom sprievode, obzerá si ma s obdivom a nadvihuje obočím. Očami jej neverbálne prikazujem, aby s tým ihneď prestala a náhodou pred Nikom nepovedala niečo, kvôli čomu by som bola skutočne nútená prepadnúť sa niekde do podlažných útrob týchto zastaralých drevených parkiet.
