Nájsť v živote tú správnu rovnováhu je náročné. Obzvlášť, keď ste stredoškolskou tínedžerkou s rozvedenými rodičmi a určitou nadváhou. Problémy sa zdajú neprekonateľné a ich zvládanie nie je prechádzka ružovým sadom. Tereza Macková však vie, kedy má...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
„Áno, mám veľký strach. Pretože by to takto mohlo pokračovať donekonečna. Nevedieť, čo je tvoje, až kým o to neprídeš."
„Vieš, dievčatko moje, s mojím Michalom som sa poznala od samotného detstva, prechovávali sme k sebe taký ten typický kamarátsky vzťah s doťahovaním, randiť sme začali až v mojich devätnástich rokoch. Bola som zasnená a tajne zamilovaná do Petra Ondrejka. Jeho otec choval kravy, kupovali sme od neho čerstvé mlieko a ja som sa vždy vytešovala, keď ma poň k ním mama ráno pred školou alebo cez víkend posielala. Peter svojmu otcovi pomáhal, veľmi často sa stávalo, že som pri svojej kúpe narazila presne na neho a dali sme sa do reči," zdôveruje sa mi po dlhých minútach presviedčania pani Andrášiková, keď sme sa vrátili zo zadnej záhrady naspäť na naše miestečko v spoločenskej miestnosti. Pozorne ju počúvam a popíjam zo šálky hruškový čaj so zázvorom, ktorý chutí neobyčajne.
„Boli ste pri ňom nervózna?" preruším ju pri rozprávaní, pretože si dopriala krátku pauzu a rovnako ako ja si odchlipla zo svojej obľúbenej porcelánovej šálky.
„Pravdaže áno. Srdce mi pri ňom búšilo a vyhrávalo ako nejaký hlasitý bubon. Znervóznela som zakaždým, keď sa na mňa dlhšie pozrel so svojím prenikavým pohľadom, pri ktorom som mala častokrát pocit, že mi zachádza až priamo do duše. Vždy bol galantný, podržal mi pri odchode dvere, jednoducho spĺňal všetky požiadavky, pre ktoré som ho každým pribúdajúcim dňom mala radšej," vykladá mi a položí si šálku, z ktorej sa ešte parí, na nízky konferenčný stolík. Neprerušujem ju. Som zvedavá na pointu, i keď vzhľadom na všetky jej historky s pánom Michalom Andrášikom veľmi dobre viem, ako to s ňou a Petrom Ondrejkom dopadlo. „V dedine sa začiatkom mája konalo tradičné zakladanie vatry a stavanie májov. U nás sa to často robilo potajme v noci a v tichosti. Teraz to už nie je moderné, ale v mojich časoch staval máj pre dievča len ten mládenec, ktorý sa o ňu skutočne uchádzal a mal záujem. Keď som sa na druhý deň ráno prebudila a zbadala pred naším domom postávať môjho Petra, srdce sa mi rozbúchalo a nohy sa mi podlomili. Pre moje pobláznenie to bola tá najkrajšia možná záplata. Moje city neboli jednostranné. Predo mnou sa týčil vysoký a rovný strom vyzdobený pestrofarebnými stuhami, ktoré pri ľahkom vánku symbolicky viali. Neviem, či si o tom počula, ale mládenci takto zvykli chodievať po domoch a pýtali si nejaké poplatky, ktoré slúžili pre nadchádzajúcu zábavu zvanú majáles. Počas tejto oslavy študentského života sme spolu pretancovali celú noc, spoznali sme sa a odvtedy sme sa stretávali čoraz častejšie. Na jeho pleciach však viselo niečo neopísateľné. S mojím Petrom nebolo niečo v poriadku," povzdychne si a odhrnie záclonku z okna, aby mala lepší výhľad na zabáčajúce červené auto, ktoré sa chystá zaparkovať. Niekomu prišla návšteva.
„Ako ste to spoznali? Správal sa nezvyčajne?"
„Bol zahútaný, nevideli sme sa aj týždeň, kým o sebe dal vedieť. Nerozumela som, či sa mi vyhýba a dáva mi košom. Bála som sa o neho. Ten prenikavý pohľad akoby chrabol, stával sa smutnejším a keď sme boli spolu, nikdy nepovedal, čo sa s ním deje. Trápila som sa. Veľmi mi záležalo na tom, aby som mu bola schopná pomôcť, dievčatko moje. Nešlo to. Nech som robila čokoľvek, výkyvy v jeho správaní neustáli. Striedal svoje nálady častejšie, než sa stihli vymeniť všetky ročné obdobia. Nezvládal ten nápor, v snahe vyhovieť všetkým zabudol na seba. Želal si uspokojiť ľudí naokolo, ale nevyhovel sebe. Víťazenie bolo jeho slabosťou. Prahol po ňom až do takej miery, že sa preňho stalo nebezpečným. Upadnutie do priemeru sa nachádzalo na vrchole zoznamu jeho najväčšieho strachu. Vtedy sme ešte nemali tieto výdobytky novodobého lekárstva a medicíny. Pojem depresia nám nič nehovoril. Ak si sa cítila skleslo, rodičia ťa poslali na pašu pásť kravy, ovce či husi. Neexistovalo niečo také ako sedenia u psychológa a dopovanie sa všelijakými liekmi. Nenašla som spôsob, akým by som mu mohla pomôcť. Snažila som sa, ale nešlo to. Odohnal ma od seba, aj keď som sa spočiatku spierala a hnevala sa na neho, že mi nedovolil byť s ním, nakoniec som uznala, že to tak bolo správne. Terezka, ľudí zmeniť nedokážeme. Peter odišiel a našiel kľud. Počula som o ňom od jeho rodičov. Potreboval sa odosobniť od všetkého, čo ho s našou dedinou spájalo. Musel odísť niekam, kde ho nikto nepoznal, kde na neho neboli nátlaky. Náš ľúbostný príbeh sa skončil, obidvaja sme boli šťastní, ale museli sme sa rozdeliť. Chápeš to, dievčatko moje? To isté, čo som zazrela u Petra, vidím dennodenne aj u tvojho Nika. Kladie na seba príliš veľké nároky, ktoré nie je možné splniť. Príkladom je jeho neúčasť. Neukázal sa tu už takmer týždeň. Zabudni na neho," prihovára sa mi s vľúdnym hlasom a jej slová ma prinútia zvážiť moju situáciu.
