Nájsť v živote tú správnu rovnováhu je náročné. Obzvlášť, keď ste stredoškolskou tínedžerkou s rozvedenými rodičmi a určitou nadváhou. Problémy sa zdajú neprekonateľné a ich zvládanie nie je prechádzka ružovým sadom. Tereza Macková však vie, kedy má...
Ops! Esta imagem não segue nossas diretrizes de conteúdo. Para continuar a publicação, tente removê-la ou carregar outra.
„Charakter človeka sa mení často - každých pár rokov dokonca aj naše telá podstupujú premenu, či už sa nám to páči alebo nie, je prirodzené, že sa meníme."
Otec si predsa len pred naším odchodom zmyslel, že nemusíme stráviť celé tie dva týždne iba uväznení v ich byte a pozval nás do pizzérie. Odľahlo mi, že sa po dnešnom dni vrátim naspäť do nášho domu. Nikde mi nie je lepšie, ako doma. Tomu pokojnému miestečku sa svojou idylickou atmosférou snáď môže vyrovnať iba domov dôchodcov. Ale bývanie s otcom a Simonou by som si dobrovoľne nezvolila ani náhodou. Bolo jasné, že po rozvode nás zveria do starosti mame. Nie že by otec vykazoval nejakú extra dávku úsilia, aby nás získal. Vyhovovalo mu, že má dovolené so Simonou začínať s čistým štítom.
Sedíme na drevenej terase, ktorá je otvorená len počas týchto letných mesiacov a zákazníci tak majú príležitosť konzumovať svoju horúcu, chrumkavú a lahodnú pizzu priamo na čerstvom vzduchu. Akurát som sa vrátila zo svojej brigády, otec ma prekvapil a povedal, že nás berie von, ak by som sa náhodou chcela upraviť a prezliecť sa.
Na prekvapenie sedíme na drevenej lavici iba my traja bez Simony a Martinky. Keby s nami bral aj svoju húževnatú eko partnerku, je viac ako zaručené, že do tejto prevádzkarne by sme nevkročili ani omylom. Je možné, že by nás zaniesla do nejakej reštaurácie, kde sa podáva čerstvo natrhaná tráva pokvapkaná citrónom a k tomu nejaká vegánska napodobnenina mäsa, alias špongia na umývanie riadu.
Otec s Denisom sedia oproti mne a kým sa hyperaktívny Denis vkuse obšmieta, my s otcom máme ponorené hlavy do čiernych menových lístkov a neviem, ako on, ale ja už mám vybrané prinajmenšom desať minút. Ako keby mi z hlavy náhle vypadli všetky dostupné témy na preberanie.
Očami hľadím z jednej strany do druhej, tajne obdivujem červený obrus pretkávaný bielou stuhou, uviazaný mašličku na oboch svojich koncoch, ale sa obzerám po vstupujúcich a odchádzajúcich zákazníkoch. Na letné pomery to tu zíva prázdnotou. Obsadených je tu zhruba len desať stolov. Čakala by som, že to tu o takomto čase bude živšie.
Teraz premýšľam, či je otec skutočne taký nerozhodný, alebo iba oddeľuje to trápne ticho, ktoré sa pri našom stole rozhostí po objednaní si. Je to smutné. Bolí ma, kam môj vzťah s otcom zašiel. Nepredstavovala som si to takto. V ideálnom prípade by moji rodičia žili spolu a ku obom by som mala vybudované silné puto. Smola, že to takto nefunguje.
„Rozhodli ste sa?" Zaklepne podlhovastú ponuku tejto pôvodom talianskej dobroty a nahodí na nás spýtavé pohľady. Občas sa mu hanbím pozrieť do očí. Bojím sa, že by som mu mohla očividne prejaviť svoj nesúhlas s jeho voľbou odísť od nás. Asi som sa cez to stále úplne nepreniesla. To je hlavná príčina. Nedokážem s otcom nadviazať konverzáciu, pretože mu vyčítam ich rozvod.
„Ja si dám štyri druhy syra ako vždy," odpoviem a položím svoj menový lístok na vrch tej jeho.
„Ja chcem syrovú a šunkovej... a ešte Hawai, ale povedz im, aby mi z nej dali dole ten hnusný ananás. Neznášam ho." Naškerí sa Denis a typicky neskromne otca požiada nie o jednu, ale rovno o tri. Aké nečakané. Prevrátim očami a radšej sa nevyjadrujem.
