Nájsť v živote tú správnu rovnováhu je náročné. Obzvlášť, keď ste stredoškolskou tínedžerkou s rozvedenými rodičmi a určitou nadváhou. Problémy sa zdajú neprekonateľné a ich zvládanie nie je prechádzka ružovým sadom. Tereza Macková však vie, kedy má...
Ops! Esta imagem não segue nossas diretrizes de conteúdo. Para continuar a publicação, tente removê-la ou carregar outra.
„Cesta odtiaľto k dverám by ti mala trvať asi štyri sekundy. Ja ti dám dve."
Zmeravela som. Musel si pomýliť dom. Nie je šanca, že by tu čakal na mňa. Prečo ma len mama nemohla varovať? Keby som bola vedela, že pred dverami nestojí Riči, ale Niko, určite by som nevyšla von takto. Prepadnem sa od hanby pod zem. Líca mi horia. Vôbec to nemyslím metaforicky, ak si hneď nesadnem, trúfam si povedať, že dostanem infarkt. Nedokážem rozkázať a porúčať svojmu srdcu. Vždy na jeho prítomnosť reaguje. Búši tak hlasito a silno. Vyšla som von ako bláznivá a nepozdravila som sa. Slovko zo mňa nie je schopné vyjsť.
„Dobrý večer... prepáč, že som ťa takto prepadol. Nemám tvoje číslo a chcel som sa ospravedlniť osobne, že som dnes neprišiel. Nezabudol som, prišlo mi do toho niečo a... proste sa mi nedalo prísť. Na schránke som videl, že si Macková, ale prišiel som sem napraviť aj ďalšiu vec. Vôbec si sa mi včera nepredstavila a neviem tvoje meno," prehovorí on ako prvý, postaví sa a jeho oči mi v nadväznosti na šero zahaľujúce susedstvo naokolo pripomínajú dva malé čierne uhlíky. Tá iskierka a očný kontakt. Spomeniem si na dnešné slová pani Andrášikovej o čestnosti a jednoducho verím tomu, že neprišiel nie kvôli tomu, že nechcel, ale proste preto, lebo naozaj nemohol. Založím si ruky pri prsiach, aby som prekryla aspoň toho nemožného poníka, a vystúpim bližšie k nemu od prahu dverí, pri ktorých som nemotorne a opäť raz úplne nemo postávala.
„Dobrý večer... som Tereza," predstavím sa mu a ak mám pravdu povedať, nezaregistrovala som, že som to včera neurobila. Proste som predpokladala, že moje meno by mu bolo aj tak k ničomu. Stačí, že poznám ja to jeho. „Mne sa nemusíš ospravedlňovať. Musel si byť niekde inde. To je bežné," odpoviem mu ležérne a hoci mi srdce v hrudi poskakuje ako taký lúčny koník na lúke, snažím sa neznieť príliš nadšene. Navzdory všetkému, najmä môjmu výsmešnému vzhľadu, som šťastná, že ho môžem vidieť. Pred vlastným domom. Z diaľky by to azdaže aj mohlo vyzerať ako návšteva priateľa. Zas tie tvoje vymyslené scenáre, Tereza! Prestaň si domýšľať.
„Chcel som prísť, ale niečo mi do toho prišlo. Hlavne som ale nechcel, aby to vyznelo ako výhovorka. Znelo to ako výhovorka, však?" zamračí sa a posadí sa naspäť, pričom na múriku poťapká voľné miesto vedľa neho.
Volá ma sadnúť si k nemu. Zase mám byť pri ňom tak blízko? Je to ako mučenie so zmrzlinou. Sprvu to neberiete ako trest, ujedáte z nej veľkými lyžicami, napchávate sa ňou, ale po určitom čase vám udrie na hlavu a vy ste plní, avšak oni ju do vás tlačia aj nasilu. Spočiatku to bola príjemná pochúťka, z ktorej sa pribúdajúcimi lyžičkami stal nebezpečný ničivý prostriedok, z ktorého vám odmrzol mozog.
„Ani nie... Musel si niekde byť. Chápem to, netráp sa. Kvôli tomu si sem nemusel chodiť. Nebrala som to tak, že si mi zaviazaný alebo niečo také."
„Prekáža ti, že som tu? Asi bolo blbé prísť sem za tebou len tak neohlásene. Nie sme ani kamaráti, som skôr typ človeka, ktorý rieši veci osobne. A myslím si, že si zaslúžiš vysvetlenie, keďže chceš môjmu dedovi pomôcť."
