Nájsť v živote tú správnu rovnováhu je náročné. Obzvlášť, keď ste stredoškolskou tínedžerkou s rozvedenými rodičmi a určitou nadváhou. Problémy sa zdajú neprekonateľné a ich zvládanie nie je prechádzka ružovým sadom. Tereza Macková však vie, kedy má...
Ops! Esta imagem não segue nossas diretrizes de conteúdo. Para continuar a publicação, tente removê-la ou carregar outra.
„Vždy sa cítim byť pripútaná k miestam, na ktorých som bývala, k domom a ich susedstvám."
Nastupujem s Denisom do sanitky, nemôžem ho nechať ísť samého, pretože sa stále sťažuje na bolesti a reve. Som úplne vykoľajená a neviem, ako sa mám v tejto situácii správať. Priznávam sa, že sa premáham z posledných síl, aby som sa nezložila a nerozplakala sa priamo pred ním. Zavolala by som mame, ale určite ju iba rozruším a spôsobím stresy. Najlepšie bude, keď jej o Denisom stave poviem priamo v nemocnici. Aj tak naša cesta mieri práve tam.
Sadnem si na stoličku v miniatúrnom zadnom priestore tejto bielo-červenej sanitky a pozerám sa na sanitára, ktorý mi kladie otázky o Denisovom stave, na ktoré nie tak celkom dokážem odpovedať. V izbe s ním bol Riči. A ja som predtým naozaj nespozorovala na jeho správaní nič zvláštne. Správal sa ako zvyčajne.
Denis skuvíňa od bolesti, keď ho sanitár chytá za brucho a pýta sa ho, na ktorých miestach je tá bolesť najintenzívnejšia. Jeho mrnčanie znie po každom hmate rovnako, čiže sanitár nedostáva žiadny záchytný bod, ale sanitárke skláňajúcej sa vedľa neho počujem, že našepkáva, že ma podozrenie na akútny zápal slepého čreva.
Kým mu kontrolujú jeho životné funkcie a zmerajú teplotu, ktorá je nielen zvýšená, ale naozaj vysoká a Denis začína drkotať zubami od zimy, ja sa iba nečinne prizerám a modlím sa, aby bol môj brat v poriadku. Isteže je otravný, robí mi naprieky a posmieva sa mi, ale nikdy by som si neželala vidieť ho v takýchto bolestiach. Stále je malý a som si istá tým, že sa veľmi bojí toho, čo sa bude diať. Ja sa bojím s ním.
Sanitkou sa rýchlo prepravujeme do nemocnice, z ktorej som vychádzala len včera, a ponáhľame sa na príjem. Denis leží na nosidlách, odvážajú ho na izbu a mňa nechávajú za dverami. Sama však dlho neostávam, pretože v krátkom časovom slede prichádza aj Niko s Ričim. Posadím sa a vytiahnem si mobil z vrecka, pretože už to ďalej nesmiem odďaľovať a mame musím dať vedieť, čo sa s Denisom deje.
Chvíľu to vyzváňa, nie vždy môže telefón zdvihnúť a občas si ho aj úplne vypína. Usúdim, že toto je práve jeden z tých prípadov, pretože slúchadlo na druhej strane je hluché a žiaden hlas sa neozýva. Skúšam to viackrát, no zakaždým sa to skončí rovnako. Či sa mi to už páči alebo nie, musím za ňou zájsť na jej oddelenie.
„Mama mi to nezdvíha, idem za ňou," oznámim im dvom, keď pri mne mlčky stoja a Niko ma hladí po ruke.
„Idem s tebou," ponúknu sa obidvaja naraz a potom sa pozrú na mňa, aby som sa ja rozhodla, ktorého z nich si so sebou vezmem.
„Nemusíte ísť ani jeden, zvládnem to aj sama," neprijmem ich ponuku a rozbehnem sa hore schodmi skôr, než stihnú niečo povedať. Neviem, či je dobrý nápad nechávať ich osamote, ale nemám čas sa tým zapodievať. Vydržali to spolu v aute. Myslím, že žiadna hádka medzi nimi nehrozí. O starosť menej.
