Nájsť v živote tú správnu rovnováhu je náročné. Obzvlášť, keď ste stredoškolskou tínedžerkou s rozvedenými rodičmi a určitou nadváhou. Problémy sa zdajú neprekonateľné a ich zvládanie nie je prechádzka ružovým sadom. Tereza Macková však vie, kedy má...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Buď čokoľvek, len nie zbabelec, podvodník, emocionálny príživník, mrcha."
Streda, pol šiestej... posledné dva dni tohto výmenného pobytu u otca. Ten pomaly finišuje s prácami na prerábaní tretej izby pre Martinku, ktorá že vraj bude z času na čas slúžiť aj pre nás dvoch s Denisom. Sedím na múriku na balkóne a nasávam do svojich pľúc postupne sa ochladzujúci vzduch teplého letného podvečera. V idylickej atmosfére ma zakrátko vyruší hluk zdola, respektíve detský krik. Chvíľu sedím a snažím sa tomu nevenovať pozornosť, ale zanedlho rozpoznávam chlapčenský hlas, ktorý vreští ako pavián na celé sídlisko.
Postavím sa zo svojej pohodlnej sediacej pozície a vystrčím hlavu, aby som si skontrolovala, či sú moje úvahy správne. Intuíciu mám dobrú. Denis sa hašterí s oným kamarátom zo školy, kvôli ktorému som od neho mala takmer viac ako týždeň pokoj. Naťahujú sa o nejaký hlúpy drobný predmet, ktorý je spočiatku pre moje oči neidentifikovateľný. Denis do neho strká a čoskoro sa začne bitka. Ten chlapec má nulovú trpezlivosť a fakt sa obávam, aké to bude s jeho agresívnosťou neskôr, keď príde do puberty.
„Terezka, kto to robí taký krik? Až do spálne ich je počuť," krik neunikne ani otcovi, ktorý sa ku mne pridá a tiež nazrie z balkóna dolu.
„Denis," odpovedám v krátkosti a čakám, aká bude jeho reakcia.
„Choď to s nimi vyriešiť, prosím ťa. Teba lepšie počúvne," vyvlečie sa zo svojej otcovskej povinnosti a do jamy levovej pošle mňa. Typické. Mne tu bude dávať prednášky o mojej nedochvíľnosti a dá mi zaracha, ale Denisa mám ísť vyriešiť ja. Na rukách jedného prstu by sa nedalo spočítať, koľkokrát som ho musela ísť rozdeliť pri potýčke s druhými deťmi.
„Okej," opäť sa nemám príliš do reči, ale ani nenamietam. Tak či tak riešenie Denisa ostane vždy na mne. Asi je prineskoro sa nad tým pozastavovať a už vonkoncom sa nemienim rozčuľovať.
Nasuniem si nohy do gumových šľapiek, vezmem si kľúče z porcelánového tanierika, ktorý slúži na ich odkladanie, a s touto náročnou misiou visiacou na mojich pleciach sa po vchodových schodoch rýchlo ponáhľam dole, aby nedošlo k žiadnej ujme. O Denisa sa nebojím. Ten je bitkár. Skôr mám strach o toho jeho úbohého spolužiaka, ktorému sa vlastne aj čudujem, že dobrovoľne trávil čas s mojím nevychovaným a drzým bratom.
Okolo nich sa stihli zoskupiť ďalšie deti, robia taký krik, že zo svojich okien vystrčili hlavy aj ostatní susedia, ponáhľam sa preto k ním a rázne si pred neho zastanem. Neviem, či sa iba hrá na slepého, alebo ma ako vždycky len dokonale ignoruje, pretože do chlapca aj naďalej strká a hašterí sa s ním. Som od nich väčšia, hádam nad nimi budem mať nejakú prevahu a oddelím ich od seba.
„Denis, okamžite prestaň! Nebite sa, všetci sa na vás pozerajú!" ohlásim svoj príchod a zachytím jeho ruku vo vzduchu, keď sa chystá uštedriť pehavému Kevinovi ďalšiu ranu. Zagáni sa na mňa a vykrúca ruky, ale ja ho pevne držím za zápästie a modlím sa, aby som ten nápor vydržala a on sa mi nevyšmykol.
