Nájsť v živote tú správnu rovnováhu je náročné. Obzvlášť, keď ste stredoškolskou tínedžerkou s rozvedenými rodičmi a určitou nadváhou. Problémy sa zdajú neprekonateľné a ich zvládanie nie je prechádzka ružovým sadom. Tereza Macková však vie, kedy má...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Závrat z nadšenia nie je iba frázou."
„Terka, nemusíš byť nervózna. Som to len ja. Upokoj sa, dobre?" ukľudňuje ma pred mojou poslednou jazdou pred skúškami môj úžasný priateľ, ktorý zvláda moje emočné výlevy naozaj s ľahkosťou. Cením si jeho slová, ale jemu sa to ľahko povie. On nie je lemravá Tereza Macková, ktorá vždy niečo pokazí.
„Práveže musím byť nervózna. Nechcem ti poškodiť auto. Asi by sme to mali nechať tak..." odhováram ho a je mi naozaj čudné, že na mieste spolujazdca sedí v tejto chvíli on.
„Nič mi s ním neurobíš. Verím ti. Nepodceňuj sa toľko, okej? A to sedadlo si pokojne naprav tak, aby ti sedelo. Som od teba vyšší, zlatko. Ledva dotiahneš na pedál," komentuje pobavene a natiahne sa cezo mňa, aby mi mohol nastaviť sedadlo. Som vážne neschopná. Môj inštruktor ma učil napraviť si sedadlo hneď po sadnutí si za volant a aj napriek tomu som na to teraz zabudla. Nemôžete sa mi čudovať.
Po prvé, naozaj sedím za volantom. Po druhé, sedím za volantom žltého auta patriacemu môjmu úžasnému a sladkému priateľovi, z ktorého sa mi neustále podlamujú kolená a nie som schopná uvažovať pri ňom triezvo. Sú tu hneď dve prekážky, pre ktoré je úplne najhorší nápad púšťať sa do jazdenia. Hoci je to osamotená cesta a decká sem zväčša chodievajú na svoje skúšobné jazdy pred získaním vodičáku, stále je tu milión vecí, ktoré by sa mohli stať.
„Si si istý? Naozaj by mi to bolo ľúto," zatvárim sa ľútostivo a akékoľvek pochybnosti som už mala, on ich svojím natočením a natiahnutím sa ku mne všetky marí. Pohladí ma po tvári, nakloní sa a pobozká ma. Len tak. Nenútene. Prirodzene. Akoby to bola tá najbežnejšia vec na svete.
Vtisne mi bozk na nos a pripúta sa. Ja sa narovnám do vodorovnej pozície, vystriem chrbát tak, ako to len dokážem a ako správny vodič sa pripútam tiež. Naštartujem auto a v pamäti lovím, ako ma to v autoškole učili. Zatiahnem parkovaciu brzdu a radiacu páku si dávam do neutrálu, otočím kľúčom a počkám si na vypnutie kontrolky, keďže Nikove auto je poháňané naftou.
Nohou stlačím spojkový pedál až na podlahu, prvotne s tým trochu zápasím, ale nakoniec ho dostávam do požadovanej polohy a držím ho, až kým mi nenaštartuje motor. Pohýnam sa o pár metrov dopredu a hoci som celý čas v pozore, toto rande by sa dalo vcelku považovať za úspešné a vydarené. Veď ako sa hovorí - do tretice všetko dobré.
*****
Denisa pustili z nemocnice po troch dňoch a je naspäť v normále. Neostane natrvalo poznačený a opäť je z neho jeho klasická a nevychovaná verzia. Neprestáva mi žrať nervy a keďže si mama musela po jeho prepustení do domácej starostlivosti vziať voľno, teraz si tie zmeškané hodiny nadrába a ja ho mám na krku nonstop. Ani do domova nechodím, pretože teta Alica je so svojou rodinou tento týždeň na dovolenke v Chorvátsku.
