Nájsť v živote tú správnu rovnováhu je náročné. Obzvlášť, keď ste stredoškolskou tínedžerkou s rozvedenými rodičmi a určitou nadváhou. Problémy sa zdajú neprekonateľné a ich zvládanie nie je prechádzka ružovým sadom. Tereza Macková však vie, kedy má...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
„Vyzerala taká šťastná. Stále štebotala ako vtáča, ani som nezapínal rádio."
„Dievčatko moje, ani si predstaviť nevieš, ako si mi chýbala. Nudila som sa a dnes som na teba celý deň myslela. Nenapínaj ma už a prezraď mi, ako si dopadla a či moje modlitby zabrali!" súri ma pani Andrášiková, keď si k nej prisadnem na naše miestečko pri okne, a zvedavo napína uši.
„Zvládla som to, pani Andrášiková. Pravdaže som bola vystresovaná a za volantom som tŕpla, ale nakoniec som uspela a mám povolenie na získanie vodičského oprávnenia. Nesmierne mi odľahlo. Ten predchádzajúci týždeň bol extrémne náročný, obzvlášť z dôvodu, že som s vami kvôli Denisovmu stavu nemohla byť. Verte mi, že sme si chýbali navzájom, pani Andrášiková," presviedčam ju s pravdivými slovami a som rada, že aj jej sa cnelo po mne. Zvykli sme si na seba. Mám radosť, že sú okolo mňa takí milí a srdeční ľudia. Lepších priateľov som si snáď ani vybrať nemohla. Alebo si oni vybrali mňa.
„A ako je tvojmu bratovi? Cíti sa lepšie?" prejaví záujem, hoci som ju priebežne informovala o Denisovom stave v správach.
„Aj hranolky si už pýtal, nič mu nie je. Nepoznačilo ho ani slepé črevo, stále to s ním je na nevydržanie."
„Drahá moja, až tak veľmi som ti ale chýbať nemohla, keďže ti spoločnosť robil po celý čas tamten chlapec, čo?" zaraz začlení do našej diskusie aj môjho Nika a záludne nadvihuje obočím.
„Pani Andrášiková, čo si to o mne myslíte?" bránim sa a zatvárim sa urazene. „Ste moja najlepšia priateľka, ja by som nikdy nevymenila svoju najlepšiu priateľku za chlapca. Niko je báječný a nemôžem si ho vynachváliť, ale vy budete navždycky patriť do môjho života."
„Terezka, iba som žartovala. Si mi ako rodina, samozrejme som to nemyslela vážne," udobruje si ma a vytiahne predo mňa okrúhlu bonboniéru previazanú červenou mašľou, ktorú od začiatku našej konverzácie zrejme ukrývala za chrbtom. „To je pre teba, drahá moja. Oslaď si život inak, ako len láskou k tomu mladíkovi." Otvorí svoju náruč a ja sa k nej okamžite votriem a silno ju vystískam. Nasakujem do seba známu a upokojujúcu vôňu vanilky a viem, že som na bezpečnom mieste. Nevymenila by som tieto naše spoločné chvíle za nič. Sú pre mňa nadmieru cenné.
„Čo ste tu celý ten týždeň bezo mňa robili?" zvedavo zdvihnem hlavu z jej pleca a vyzvedám, či náhodou za tých sedem dní nestihla vymeniť ona mňa.
„Ach, čo už ja môžem robiť? Starala som sa o svoje magnólie, vysedávala vo svojom kresle, občas prehodila zopár slov s našou urodzenou pani šľachtičnou a chodievala sa prevetrať s pánom Gálikom. Vcelku nič špeciálne, drahá moja. Tvoj týždeň bol rozhodne záživnejší," dodáva flegmaticky a prekríži si ruky na bruchu.
„Vy v tých prechádzkach s pánom Kolomanom pokračujete aj naďalej?" spýtam sa prekvapene, pretože som predpokladala, že to vtedy bola len taká jednorazová výnimka na znak ich zakopania vojnovej sekery. Posuniem sa vyššie vo svojom kresle a dám sa do pozoru, aby mi z jej odpovede nič neuniklo.
