Nájsť v živote tú správnu rovnováhu je náročné. Obzvlášť, keď ste stredoškolskou tínedžerkou s rozvedenými rodičmi a určitou nadváhou. Problémy sa zdajú neprekonateľné a ich zvládanie nie je prechádzka ružovým sadom. Tereza Macková však vie, kedy má...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
„Hovoril som ti: dokážeš milovať kohokoľvek."
Tep mi pulzuje až kdesi v krku, tlak mám zdvihnutý nad normálnu hodnotu a s prižmúrenými očami stále prežívam svoju reálnu rozprávku. Niko ma hladí po líci a svojimi perami jemne láska tie moje. V tejto chvíli mi to pripadá naozaj tak, ako keby on predstavoval celý ten prísun kyslíka do môjho tela. Svet okolo nás sa zastavil, príde mi to večne.
Náš fyzický kontakt sa pomaličky ale isto blíži ku koncu. Niko sa odťahuje zo svojho nahnutia a chytí ma za pás. Som vyhúkaná, neschopná čo i len slova, iba klipkám očami a navodzujem dojem, že mi do nich niečo spadlo. Drží ma a usmieva sa. Nevyzerá ako niekto, kto by ľutoval, že pobozkal usoplenú a obéznu Terezu Mackovú.
Chvíľku ticha sprevádzajú iba naše pohľady, dívam sa mu na to jeho súmerné husté obočie s dlhými mihalnicami, ktoré ma čo len privádzajú do väčších rozpakov. Ako toto nádherné stvorenie mohlo mať potrebu pobozkať mňa, najpriemernejšieho človeka na zemeguli?
„Nemusel si ma pobozkať kvôli tomu, že ma ľutuješ. Neboj sa, ja sa spamätám. Som prehnane citlivá a pri takýchto filmoch sa vždy dojmem," prerušujem tú mlčanlivosť a jemne sa pohnem do kroku. Vyšmyknem sa z jeho úchopu a idem si svojou cestou, aby som mu nemusela hľadieť do očí, keď mi moje obavy potvrdí.
„O čom to rozprávaš, Terka? Aká ľútosť? Myslel som to vážne, páčiš sa mi," zopakuje v dnešný večer po tretí raz a ja zastanem. Stojí za mnou. Cítim ho za sebou, no momentálne je pre mňa náročné otočiť sa mu čelom.
„Ale prečo? Ja tomu tak celkom nerozumiem, Niko," zdráham sa uveriť jeho slovám a potrebujem sa oprieť o nejaké dôvody, pre ktoré by mohlo byť logické, aby sa mu páčilo dievča, ako som ja.
„Neviem... jednoducho to tak je. Dobre sa mi s tebou rozpráva, som rád, keď môžem byť pri tebe. Ak som ťa vystrašil, je mi to ľúto. Nemyslel som na to, že ty by si ten bozk nechcela. Nechal som sa ovládnuť svojimi emóciami. Odpusť mi moju ľahkovážnosť," ospravedlňuje sa mi a začne si vyčítať moment, ktorý budem doživotne považovať za jeden z najkrajších vo svojom živote.
Bolo to totálne ako z nejakého romantického filmu. Ako by som proti niečomu takému mohla namietať? Prajem si pobozkať pery Nikolasa Dobru prinajmenšom od siedmej triedy. A to ani nehovorím o tom, že platonicky som do neho zamilovaná už od piatej.
„Prekvapil si ma, ale nehnevám sa na teba. Pravdou je, že aj ja ťa mám rada, Niko. Si pozorný, správaš sa ku mne pekne. Pred začiatkom leta by ma ani nenapadlo, že by sme sa mohli spriateliť. Užívam si tvoju prítomnosť," zverím sa mu so svojimi pocitmi, ale určité časti, ako je napríklad to, že ho mám na muške už celých osem rokov, radšej vynechávam.
„Fajn, tak by sme na to mohli ísť pomaly. Nebudem ťa do ničoho tlačiť a uvidíme, ako sa to vyvinie. Jednoducho si užívajme svoju prítomnosť. Ak teda súhlasíš?" Stojí predo mnou, ale neodváži sa zájsť ku mne bližšie, kým sa nevyjadrím.
