Nájsť v živote tú správnu rovnováhu je náročné. Obzvlášť, keď ste stredoškolskou tínedžerkou s rozvedenými rodičmi a určitou nadváhou. Problémy sa zdajú neprekonateľné a ich zvládanie nie je prechádzka ružovým sadom. Tereza Macková však vie, kedy má...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
,,Náhle sa začneš báť a nevieš, čoho sa bojíš."
Moja slovná zásoba sa vyparila a nedokážem sa prinútiť vydať zo seba hláska. Je to ako keby celé moje telo zmeravelo a ja sa neviem ani len pohnúť. Stojím ako prikovaná a som mu otočená chrbtom. Teraz by sa mi naozaj zišlo zmeniť sa na takého chameleóna. Zaliezla by som niekde za krík a prečkala, kým by sa Niko nevytratil z môjho dosahu a bolo by opäť bezpečné vyjsť. Určite teraz pred ním vyzerám ako mentálne zaostalý človek. Bez urážky. Zhovadila som sa dokonale. Neverím tejto situácii a som si istá, že ma zradili aj moje uši. Ako by už len on mohol vedieť, že chodíme do jednej a tej istej školy?
„Uhm... super," dodávam zaraz a plesnem sa po čele, samozrejme len metaforicky, to by to vyzeralo, aby som si po tomto výstupe udeľovala ďalšie údery.
„Strávil som celý deň s mojím starým otcom, ktorý sa nemal príliš do rozprávania. Dúfal som, že pri tebe budem mať väčšie šťastie. A viem, že dokážeš rozprávať, pretože som ťa niekoľkokrát počul na chodbe," prehovorí na mňa tým svojím roztomilým chlapčenským hlasom a srdce v mojej hrudi robí nebezpečné kotrmelce, z ktorých by som si ja osobne určite vykrútila na telesnej krk. Aj ja som ho počula rozprávať niekoľkokrát. Nikdy sa však nerozprával priamo so mnou, a preto sa nenápadne uštipnem do stehna, aby som si overila, či sa nenachádzam raz a znovu vo svojich vymyslených fantazmagóriách.
„Tvojho starého otca som sa pokúšala prehovoriť do diskusie častokrát a vždy sa to skončilo neúspešne," nadviažem na jeho slová a natočím sa čelom k nemu. Stojí obďaleč, nejaké dva alebo tri metre odo mňa v celej svojej výške a dokonalým úsmevom. Ležérne krémové šortky, jednoduché biele tričko a tenisky na šnurovanie. Rukou si napraví vlasy padajúce mu do očí a usmeje sa na mňa. Presne na mňa. Otočím sa, aby som si skontrolovala, že ten úsmev naozaj patril mne a nie nejakej osobe kráčajúcej za mnou.
„Ona hovorí! Prepáč, asi som ťa zaskočil. Zabudol som sa predstaviť, videl som ťa párkrát na chodbe. Chodíš do triedy oproti, však? Neboj sa, nešpehujem ťa, navštevujem rovnakú školu. Volám sa Nikolas Dobra," predstavuje sa mi v domnienke, že ja zo všetkých ľudí na svete neviem, kto by toto čarokrásne stvorenie mohol byť. Ja! Mám ho na muške už od piateho ročníka. Poznám jeho celý rodokmeň. Pravdaže si túto informáciu nechám najradšej pre seba. Vyzniem ako totálny šialenec.
„Málokto by ťa nepoznal. Si náš najlepší reprezentant, zúčastňuješ sa všetkých dostupných olympiád..."
„No, áno... je pravda, že mám dosť mimoškolských aktivít. Som pomerne nudný a zapadám do stereotypu," priznáva trochu skleslo, ale nepatrne mi pri tom hodí ďalší úsmev, ktorý mi spôsobuje dunenie v najužších zákutiach mozgu.
„Človek, ktorý je dobrý v toľkých aktivitách, predsa nemôže byť nudný," chlácholím ho a pristúpim k nemu bližšie. Nervozita trochu opadla. Stále sa spamätávam z toho, že ma oslovil a chcel pozdraviť, ale momentálne ozaj lietam niekde na obláčiku siedmeho neba.
