Nájsť v živote tú správnu rovnováhu je náročné. Obzvlášť, keď ste stredoškolskou tínedžerkou s rozvedenými rodičmi a určitou nadváhou. Problémy sa zdajú neprekonateľné a ich zvládanie nie je prechádzka ružovým sadom. Tereza Macková však vie, kedy má...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
„Na základe náušníc, ktoré ti muž dá, dokážeš vždy rozpoznať, akým človekom si myslí, že si."
Takéto prekvapenie som nečakala. Poobzerám sa po vyzdobenej spoločenskej miestnosti s kopou farebných balónov a zlatým nápisom „Všetko najlepšie". Všetci majú na hlavách kužeľové a trblietkami posiate párty čiapky a venujú mi svoje úprimné úsmevy. Dokonca aj na perách pána Kolomana zbadám nepatrné pozdvihnutie kútikov. Celá táto situácia ma hreje pri srdci a ja sa z ničoho nič rozplačem. Skutočné vyronené slzy šťastia kvôli samotnej námahe, ktorú všetci títo ľudia vynaložili len kvôli tomu, aby so mnou mohli osláviť moje narodenie. Mýlila som sa. Ja mám kopec priateľov. Za celú jednu miestnosť. Nie som osamelá. Týmto ľuďom na mne naozaj záleží.
„Terezka, zlatko, prečo mi plačeš? Nepáči sa ti to? Viem, ako veľmi máš toto miesto rada, dúfala som, že ťa takáto oslava obzvlášť po dvoch týždňoch u otca poteší," mama sa mi prihovorí s ustarosteným hlasom a hladí ma po chrbte. Smoklím nekontrolovane, nesmierne ma to rozcítilo a je mi ľúto, že som neprejavila emóciu, ktorá by bola pre takéto milé a láskavé gesto vyhovujúca.
„Nie, mami, je to úžasné... veľmi si ma prekvapila, ani vo sne by ma niečo takéto nenapadlo. Zhromaždila si všetkých ľudí, ktorí pre mňa niečo znamenajú. Ďakujem ti, nesmierne si to vážim," hovorím umrnčane a silno ju objímem, potom sa postavím čelom všetkým mojim gratulantom a prejavím aj im svoju vďaku, „vážim si, že ste pre mňa zorganizovali takúto krásnu oslavu a som šťastná, že vás poznám. Aby ste vedeli, svoj život si bez vás už naozaj nedokážem predstaviť a môžem vám povedať, že ste tými najlepšími priateľmi, aké len dievča môže mať. Ďakujem vám veľmi pekne," prehovorím nahlas a snažím sa znieť sebavedomo, i keď som si istá tým, že vzhľadom na moje aktuálne citové rozpoloženie som skôr znela priškrtene a ledva mi bolo rozumieť.
Mama mi do rúk vloží pohár s voňavým ružovým šampanským, tipujem, že detským, a po mojom poďakovaní nasleduje pripíjanie a fúkanie sviečok na torte v tvare srdca, ktorá je potiahnutá červeným marcipánom a stojí na nej rovnaký nápis, ako nad našimi hlavami. Sviečok nie je presne osemnásť, v strede stoja dve biele s červeným orámovaním skladajúce sa z jednotky a osmičky. Pred ich sfúknutím som trochu nervózna, nemám príliš v láske toľko pozornosti, ale na druhú stranu sledujú ma iba páry očí, pri ktorých sa cítim vždy komfortne a pokojne. A potom ešte tie Nikove.
„Ter, Ter, musím ti venovať svoj darček. Všetko najlepšie, veľa zdravia, šťastia a lásky a na ďalších trinásť rokov nášho priateľstva. Vieš, že si môj najobľúbenejší človek na zemi." Zozadu ku mne pristúpi Riči, objíme ma okolo pliec a položí si hlavu na moje plece. Druhou rukou mi pritom podáva priehľadné okrúhle akvárium s drobnou zlatou rybkou, ktorá sa akosi nehýbe.
„Ďakujem, aj ty si môj obľúbenec." Prevezmem si od neho darček so spýtavým pohľadom a mimovoľne sa hlasito rozosmejem. Postaví sa oproti mne a zamračí sa. Zrejme som ho urazila.
