Tá správna rovnováha ✔

Štrnásta kapitola - Povolenie

„Možno, čím ste starší a čím náročnejšie je premýšľať predtým, než niečo urobíte, kvôli tomu sa to všetko vo vašej hlave nahromadí a stane sa príťažou." 

„Videl som, že si večer spala na tom rozťahovacom kresle. Prepáč za tie podmienky, Terezka. Museli sme prerábanie izby skĺbiť s mojím pracovným rozvrhom. Celé týždne som na cestách a tieto dva týždne pre mňa predstavujú jediné voľné dni. Musel som ich využiť takto, Martinka je už väčšia, chceli sme jej vyhradiť vlastnú izbu. V nej budete s Denisom spávať aj vy dvaja, keď vás tu budeme mať na víkend," prihovorí sa ku mne otec a zastane si vedľa mňa na balkón. Televízor som zunovala a von nemám ísť s kým. Veve s Ričim majú dnes večer službu pri bazéne a z tohto sídliska nikoho nepoznám. 

„Poznáš Denisa a jeho spanie. Celú noc by som prebdela, na tom kresle sa mi spí lepšie," odvetím mu a pritom sa snažím neznieť vyčítavo.

Aj napriek všetkému, čo si o svojom otcovi a jeho novej partnerke myslím, radšej nič nehovorím a držím ústa zatvorené. Nie som typ dcéry, ktorá by bola schopná vykričať mu do očí, že nás vidí len párkrát v roku a kvôli tomu by mohol prejaviť o kúsok viac úsilia. Malo by mu to dôjsť samému. Ja by som nemala byť tá, ktorá ho na to upozorní. Keď si to však sám neuvedomuje, znamená to, že mu na nás možno ani nezáleží.

„Vždy bol tvrdý spáč, stále mu to ostalo?" zarazene mi položí otázku a je dosť smutné, že mu na to musím odpovedať ja. Je naším otcom. Rodičia o svojich deťoch väčšinou takéto veci vedia. Alebo tomu tak je iba v tých konvenčných rodinách. A tých je v dnešnej dobe minimum.

„Toho to zrejme nikdy neopustí. Preto je najlepšie nechávať ho spať samého. Nikto by sa pri ňom dobre nevyspal," lovím slová, ktoré by som mohla povedať a mám taký dojem, že slovo pozostávajúce zo slovesa spať sme použili v tak krátkej diskusii priveľakrát.

„A ako sa ti vedie? Posledné mesiace sme neboli príliš v kontakte. Je mi to ľúto, mal som toho veľa na hlave, takmer žiadny voľný čas. Keď som prišiel domov, bol som rád, že nemusím nič robiť," kajúcne sa ospravedlní, i keď na druhú stranu to vlastne ani ako ospravedlnenie nevyznelo. Iba mi potvrdil moje predpoklady o tom, že bol nadmieru vyťažený na to, aby kontaktoval vlastné deti z predchádzajúceho manželstva.

„Budúci rok maturujem, po prázdninách nás čakajú prípravy na stužkovú. Je predo mnou hektický rok."

„No páni, úplne mi to vypadlo!" vykĺzne z neho nevdojak a ja si v hlave ihneď premietnem, že každá dcéra si praje počuť z otcových úst poznámku o tom, že mu jej stužková vypadla z hlavy. „Z mojej maličkej Terezky bude o niekoľko dní už dospelá žena. Vyrástla si tak rýchlo. Mám živo v pamäti, ako som ťa stále nosieval na svojom krku, pretože si z nejakého dôvodu milovala výšky. Stále ich máš rada?"

„Ani nie. No zišlo by sa mi trochu povyrásť. Pri Ričim a Veve si pripadám ako nejaký krpáň..."

„Vaše priateľstvo s tým chlapcom trvá aj naďalej? Vždy k nám chodil domov a spoločne ste vyjedali všetky zásoby sladkostí zo špajze. Ani sme vás nepočuli, tak potichu ste sa do nej vždy vkrádali," spomína a ja si opätovne zahryznem do jazyka. Škrie ma vytmaviť mu, že keď o mojich prejedeniach sa s tými nezdravými maškrtami vedeli, ako moji právoplatní zástupcovia mi ich mali zatrhnúť. Nie ich úmyselne prehliadať a nechať ma vyrásť do obezity. Riči mal vždy lepší metabolizmus. O všetky sladkosti sme sa delili, ja som však kilá naberala za oboch.