Tá správna rovnováha ✔

Dvadsiata piata kapitola - Prianie

„Je nedeľa. Hodiny sú v nedeľu pomalšie."

Má ruky položené na mojom drieku. Až doteraz som si myslela, že tieto slová budem môcť vyslovovať len počas svojho denného snívania a momentálne sa to skutočne deje. Moja obľúbená pieseň nám hrá v prehrávači a on ma pomaly vedie po parkete. Nohy sa mi trasú, ruky jemne chvejú, mám ich prekrížené vzadu na jeho teplom a pulzujúcom zátylku. Je to také nevinné, ale predsa v tomto tancovaní moje srdce číta niečo omnoho viac. A ja nemám odvahu na to, aby som mu to zakázala. Prestala som si všímať, že sa na nás druhí pozerajú.

Poznáte tie tanečné scény z filmov? Nemala som ich odskúšané na vlastnej koži, preto som nikdy nevedela, či môžu byť naozaj reálne aj v skutočnom živote. Vysvitlo, že sú. Naozaj pri svojom tanečnom partnerovi prestávate vnímať okolitý svet, všetko sa vytratí a vy krúžite v centre vesmíru osamotení a totálne pohltení vzájomnou prítomnosťou. Neuhýba mi pohľadom. Pozerá sa priamo na mňa a jeho oči sú také hypnotizujúce, že nech robím čo robím, nie je mysliteľné, aby som náš očný kontakt prerušila. Prestal pre mňa existovať vonkajší svet.

Aktuálne sa nachádzam v nejakej bubline tajných snov všetkých dievčat, ktoré celý život tie svoje predstavy zhromažďujú a dúfajú, že si jedného dňa budú môcť odškrtnúť z tej bubliny snov nejaké položky. Je prekrásny. Oblečený v džínsovej košeli a čiernych nohaviciach, tmavé vlasy nagélované ako nejaký John Travolta, dokonalý darček všetkým zamilovaným dievčatám.

Častokrát som si pri prehrávaní tejto neskonalej klasiky predstavovala tancovanie s ním. Niekedy to v mojej hlave vyznelo až priveľmi prehnane, tie bály, pompézne lustre a prezdobené schodisko alá Kráska a zvierka, keď tým zvieraťom som mohla byť maximálne tak ja, neboli realistické a dobre som si toho bola vedomá. Ale v živote by ma ani nenapadlo, že ten tanec s Nikom sa mi raz splní.

Moon river, wider than a mile. I'm crossing you in a style some day. Oh, dream maker, you heart breaker. Wherever you're goin', I'm goin' your way.

„Ďakujem za tanec," poďakuje sa on mne po dohraní posledných tónov a ja svoje ruky zvesím z jeho krku. Je vysoký, ale dotiahla som na neho.

„Ja ďakujem tebe. Milujem túto pesničku."

„A čo myslíš, prečo som ťa vyzval do tanca?" uškrnie sa a vyhadzuje mi z hlavy myšlienku o tom, že to bola len zhoda náhod. Prenádherná a abnormálne príjemná zhoda náhod.

„Pani Andrášiková," odpoviem si sama pre seba a zahľadím sa ku kreslu pri okne, ktoré moja láskavá priateľka obýva a podporujúco na mňa žmurkne očami. Niečo mi hovorí, že s tým tancom má opäť dočinenia i ona. Musela mu o tom povedať a nabádať ho do toho, aby ma vyzval.