Nájsť v živote tú správnu rovnováhu je náročné. Obzvlášť, keď ste stredoškolskou tínedžerkou s rozvedenými rodičmi a určitou nadváhou. Problémy sa zdajú neprekonateľné a ich zvládanie nie je prechádzka ružovým sadom. Tereza Macková však vie, kedy má...
Ups! Gambar ini tidak mengikuti Pedoman Konten kami. Untuk melanjutkan publikasi, hapuslah gambar ini atau unggah gambar lain.
„Každý sa nad niekým vyvyšuje. Ale obvykle najprv musíte niečo dokázať, než si uchmatnete to privilégium."
„Nemusíte byť zbytočne taká hysterická, nič sa tým vaším zvädnutým magnóliám nestalo. Vyrábať takéto scény pre nič za nič. Človek si raz vyjde von na vzduch a potom je svedkom takýchto teatrálnych vystúpení," frfle si popod nos pán Koloman a týmto svojím hundraním prilieva len ďalší olej do už aj tak tlejúceho ohňa. Pani Andrášiková do svojich plných líčok naberie červeň a stláča ruky v päsť. Vidím na nej, že je poriadne rozčúlená.
„Dedo, pani Andrášikovej na tých kvetoch záleží. Ospravedlň sa jej...," zakročí Niko a pokúša sa rozumným tónom vyriešiť tento spor. Keď sa však ani po chvíľke ticha pán Koloman nemá k činu, prehovorí znovu. „Pani Andrášiková, môj dedo to neurobil zámerne. Chcel len priložiť ruku k dielu a pomôcť. Prosím, odpustite mu," prihovára sa za neho a dáva nepatrné očné signály, ktoré jeho starý otec prehliada.
„Som si istá, že tvoj dedo vie rozprávať sám za seba a keby mu to bolo ľúto, svoju ľútosť by prejavil. Takýto vandalizmus tolerovať nebudem!" Zvrtne sa na opätku za ukázania varovného ukazováku, ktorým mu odsudzujúco pohrozí a potom sa ako veľká voda prehrnie naspäť k nášmu miestečku, kde sme vytrhávali burinu spoločne. Mám taký pocit, že pán Koloman Gálik si práve pri svojom prvom pobyte na slniečku od svojho nástupu sem urobil prvého nepriateľa. A mňa by v živote nenapadlo, že by ním mohla byť práve moja drahocenná priateľka Marína Andrášiková.
„Verila by si tomu, dievčatko moje? Nemal ani to svedomie sa mi ospravedlniť za moje vykopané magnólie. S takou vervou a láskou som sa o ne starala. A potom príde takýto starý uhundraný chuligán a všetky mi ich zničí. Moje úsilie vyšlo navnivoč," utrápene prehovorí a slzy má na krajíčku. Nečakala som, že ju to tak vezme. Tie magnólie majú pre ňu sentimentálnu hodnotu.
Už si spomínam! Dostala ju na dvadsiate výročie od manžela Michala, zasadili ju spoločne vo svojej záhrade a každoročne jej rast sledovali od apríla až do mája. Táto síce nie je presne tá, o ktorú sa starali, ale pripomínala jej časy strávené s jej manželom. Chudiatko moje.
„Pani Andrášiková, je mi to naozaj ľúto. Nič však nie je stratené, postaráme sa o to, aby vám na budúcu jar vykvitla do krásy. Keď darujete rastlinám svoju plnú pozornosť a zahŕňate ju láskou, odplatí sa vám. Veď ste ma to predsa učili. Nelámte si s tým hlavu, pán Koloman vám ju nevykopal celú. Pozerajte sa na to z tej druhej stránky, teraz aspoň máme viac príležitostí na trávenie času spolu. Sľubujem, že vám s ňou pomôžem," presviedčam ju s povzbudivým úsmevom a spojím si s ňou hlavy dokopy, pretože tento smutný výraz sa mi k nej nehodí a nie je u nej videný často.
„Dievčatko, pôdu okolo magnólie nie je vhodné okopávať. Majú korene tesne pod povrchom a pri okopávaní je veľmi ľahké ich poškodiť."
