I Lived

The People

Dopredu sa chcem ospravedlniť, pretože občas píšem súvislý text celý v angličtine, niekedy iba jednu vetu. Nevinte ma za to, ja po anglicky už aj rozmýšľam. Takže prepáčte a napíšte do komentu ak vám to naozaj vadí.

****

Time. Time is all you have. Sometime it's slow, keď sa náhodou zobudíš skôr, pozrieš na hodiny je 6:45. Ľahneš nas5. Po dlhej dobe sa pozrieš znova a ubehla iba jedna minúta. And then it's fast. Keď máš toho veľa od rána až do večera a nestíhaš. Potom na teba príde pocit, "Čo už je večer? Veď len teraz som sa zobudil."

Problém je v tom, že nikto nežije svoj život naplno. Všetci mrhajú svojím časom. Bifľoši na učenie, ktorích život bude v budúcnosti stáť za to. Potom sú tu fľákači, ktorí kašlú na všetko: na učenie, rodinu, svoje záujmy, pretože jediné, čo takí ľudia chcú je sloboda a o nič sa nestarať. Chcú tráviť čas so svojimi kamarátmi, ktorí pre nich vôbec nie sú dobrí. Pretože chľastajú, fajčia, berú drogy a každú noc sa potuľujú po rôznych baroch a kluboch. A potom v dospelosti si uvedomia, že premrhal časť svojho života na hlúposti a tak dopadne aj jeho kariéra.

Ľudia by si svoj čas vážili iba vtedy, keby vedeli koľko im toho času ostáva do konca života.

A to je môj prípad. V dvanástich rokoch mi zistili rakovinu. And then it started. Začala som si šetriť peniaze na všetko, čo by som chcela v živote stihnúť. Vtedy ma napadlo navštíviť rôzne mestá v celom svete. Vekom sa to stupňovalo a mne chodili rôzne nápady: koncerty, festivaly, výstavy (mám veľmi rada umenie, ale občas tomu nerozumiem), v mestách ochutnať národné jedlo a zvyky, potápanie s delfínmi... je toho veľa, čo by som chcela vyskúšať.

Hneď som sa učila jazdiť na skejte. Medzi tým som chodila aj na korčule. S otcom sme sa chodievali bicyklovať cez mesto a naspäť. Ale so skejtom som mala najviac modrín a zlomenín, ktoré za to stáli.

Vždy prišlo nejaké obdobie, keď ma bavilo niečo iné. Raz to bol futbal... basketball, hokej... windsurfing... plávanie, či jazdenie na koni; potom maľovanie, fotenie, tancovanie... Dodnes mi ostalo jazdenie na skejte, na koni, maľovanie.

Cestovanie sa mi začalo plniť na strednej. Od začiatku. Školu som väčšinou veľa vynechávala tak na dva týždne. A ani som sa nepokúšala dohnať učivo. Učitelia mi navrhovali doučovanie, ale načo by mi to bolo?

Keďže som už Sydney videla veľakrát, tak som sa rozhodla začať Európou. Ako prvý musel byť Londýn. A keď už sme boli v Anglicku, tak sme cestou navštívili aj iné mestá. Vždy sme išli preč iba na dva týždne alebo na jeden aj pól. Neprešli sme všetko naraz. Potom by to nebol taký zážitok. A potom na spätnej ceste som vždy písala do zošita z tvrdou väzbou, čo som zažila, čo som videla a ako som sa cítila. Raz by som chcela, aby sa to vydalo, aby mali ľudia radu do života.

****

"Cassie!" zakričala mama, "Prídeš neskoro do školy!"

"Môžem si to dovoliť!" zamrmlala som do vankúša ospalo. Mame to nedalo a zobrala mi perinu. Týmto sa jej vždy podarilo ma dostať z postele. Aj keď som tú perinu ťahala, ona bola vždy silnejšia.

Pozrela som na hodiny - 7:50. Vystrelila som z postele rovno do kúpeľne a rodičia ma potom videli až na raňajkách.

"Hodím ťa do školy!" navrhol otec.

"Fajn, ale nemusíme sa ponáhľať." Navonok som sa zdala byť pokojná, ale vo vnútri ani nie. Ešte nikdy som neprišla neskoro do školy, ale keď som si povedala, že tento rok je plný nových vecí, čo je v tomto prípade neskorý príchod do školy, tak som sa upokojila. A rodičia to tiež chápu.