„Neprestala ťa milovať, Reilan. Som si istý, že ani neprestane. Lenže ľúbi aj mňa a ja sa jej neplánujem vzdať. Bol som veľakrát sebecký, no už taký nemôžem byť. Nebudem ju nútiť, aby si znova rozlomila srdce na dve polky," princ Jared.
Losiele Dal...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
PRINCEZNÁ MAEVELA
Najskôr kričala od totálnej hrôzy. Princezná mala zatvorené oči a večerný vietor jej strhol kapucňu z hlavy. Okolo nej poletovali červené vlasy. Leteli veľmi rýchlo. Vietor ju bičoval a poriadne jej vyštípal líca. Zdalo sa však, že jemu to neprekáža. Ako to? Netušila ako dlho to trvalo, keď sa napokon odvážila otvoriť oči. Koľkokrát za život ešte bude letieť? Bol to jedinečná príležitosť na to, aby videla svet z vtáčej perspektívy. Preto zobrala všetku odvahu, ktorá jej zostávala a začala obdivovať krásne svetlá, ktoré pod ňou žiarili. „To je proste bombové!" skríkla zrazu, keď preleteli nad vodopádom a Nate zamieril vyššie. Stále ju pevne držal.
„Povedz mi, kde je Losiela, inak ťa pustím!" odpovedal jej pokojným hlasom. Započula, že sa usmial. Nemusela sa ani pozrieť na jeho tvár. Bol mimoriadne pobavený z jej reakcie.
„Ak vyletíš až hentam na vrchol, tak ti to možno aj poviem!" zhúkla po ňom. Prstom ukázala na miesto, ktoré myslela. Nate v stotine zmenil smer a až príliš rýchlo spoločne vyleteli na kameň, ktorý už ledva držal na vrchu danej hory. Maevela musela uznať, že to bolo úžasné. Vlastne to slovo bolo výnimočné, jedinečné a neopakovateľné. Neverila tomu, že by sa niekedy sama dokázala vyšplhať tak veľmi vysoko a strmo.
Obaja sa postavili na špic a obzerali sa okolo seba. Ako takýto výhľad musel vyzerať cez deň? Dokázala by svojho únoscu presvedčiť, aby ju sem zobral za svetla? Chcela sa zhlboka nadýchnuť, no v takej výške sa jej aj ťažšie dýchalo.
Mierne sa nahla a Nate ju pevnejšie uchopil okolo boku, aby nespadla. Pád? Isto by bol smrteľný. Jej únosca pomaly mával veľkými krídlami, aby udržal rovnováhu a rovnako sa obzeral. „Toto nie je spravodlivé! Ako to, že máš krídla? Nikdy som o anjeloch nepočula, nikdy! Teda, viem, že Losiela je anjel, ale nevidela som ju letieť," hovorila rozčarovane a nedokázala sa zbaviť toho hlúpeho úsmevu. Predsa bola v smrteľnom nebezpečenstve. Tiež však bola mimo z toho, že Losiela si myslela, že by takejto bytosti dokázala utiecť. Boli to okrídlení a veľmi rýchli vtáci, ktorí vyzerali ako ľudia.
„Myslím si, že by to Losielu trošku prezradilo, keby si z ničoho nič privolala krídla. Sme anjeli, neznáme dievčatko, ktoré mi teraz povie, kde je moja kamarátka," strhol ju na zem. Obaja si sadli na kúsok skaly a nohami viseli. Maevela ho sama uchopil za mocnú ruku, aby nespadla. Bol to inštinkt.
„Losie je tvoja kamarátka?" spýtala sa ho prekvapená. Prečo tu teda bol? Priatelia si mali vždy pomáhať.
„Áno je. Istá udalosť nás veľmi zblížila." Maevela nemohla vedieť, že naráža na minulosť, kedy jej Reilan zobral spomienky. „Musíme jej s princom niečo povedať. Musí to proste vedieť," dodal, pretože Maevela len na neho hľadela.
