Freoský a temný princ✔

17. Kapitola

LOSIELA DALENAU

Ako prvú som si išla odchytiť Maevelu, ktorú som zobudila po hodinovom spánku. Špatne sa na mňa pozrela a povedala mi, že nespala celú noc, pretože ma strážila s Natom. Mierne aj nadávala na anjelského bojovníka, ktorý vôbec nepotreboval spať a ani nezíval. Ona teda zívala a to poriadne. Aj tak som ju po chvíľke presvedčenia dokázala presvedčiť o tom, že spánok predsa nie je až taký dôležitý a že ja ju potrebujem. Sľúbila som jej, že ak mi pomôže s jednou vecičkou, tak sa bude môcť vrátiť do postele a už ju nikto nebude vyrušovať. Maevela chcela byť tímový hráč. Uvedomovala si, že som sa dostala do totálnych problémov. Preto už viac nešomrala a obliekla si na seba aspoň župan.

Reilan nás čakal vonku. Spoločne s červenovlasou princeznou sme vyšli z izby a on sa prekvapene na ňu pozrel. „Takže ťa Losiela neukecala, aby si odišiel," prehodila pobavene a žmurkla na môjho temného princa. Lenže Reilan bol imúnny voči jej kráse a len na ňu mrzuto hľadel. Neodpovedal jej na otázku.

„Mám na teba maličkú prosbu, ktorá sa ti asi príliš nebude páčiť," začala som na ňu hovoriť a ona si zatiaľ prečesávala vlasy rukami. Reilan sa za mojim chrbtom ležérne oprel o stenu. Prestali sme hovoriť vo chvíľke, keď sa na chodbe objavil upír. Všetci traja sme sa napäto otočili a pozreli sme sa na prichádzajúceho muža.

Maevela nadhodila typický úsmev, ktorým zdravila všetkých potencionálnych kandidátov na párenie. Mala som sto chutí nad ňou prevrátiť očami, avšak nemohla som, pretože som sa sama musela sústrediť. Sklonila som mierne hlavu, na znak pozdravu a rovnako som sa usmiala. Prinútila som sa však prestať dýchať. Lenže na niečo som v tú chvíľku zabudla. Periférnym videným som zaznamenala, ako Reilan strnul, prestal dýchať a jeho telo bolo náhle celé napäté. Už viac nebol uvoľneným princom, ktorého si pred chvíľkou princezná doberala. Stal sa dravcom, lovcom a úbohý upír mala byť jeho korisť. Zabudla som na to, že ich Reilan všetkých nenávidí a že sa zaprisahal, že ich vyhubí. Vinil upírov zo smrti jeho mami. Reilan bol v tomto strašne svojský a ja som veľmi dobre vedela, že sa schyľuje k totálnej pohrome.

Urobil náznak pohybu. Videla som, že sa chystá použiť svoju moc. Preto som sa tvárila, že som sa nešikovne potkla o vlastnú ruku a spadla som smerom dozadu. Reilana som prišpendlila o stenu a poriadne mu pri tom stupila na nohu. Potrebovala som ho donútiť, aby si uvedomil, kde sa to vlastne nachádza. Toto kráľovstvo a tento zámok patril upírom. My sme tu boli len hostia, ktorí mali vyjednávať mier.

Zostala som stáť na Reilanovi a pritláčať ho o stenu. „Slečny. Nič vám nechýba? Môj pán ma poslal, aby som vám pripomenul, že dnes večer sa koná bál. Ak by ste potrebovali nejaké drobnosti, stačí len poprosiť slúžky a tie vám všetko zoženú," prestala som dýchať, keď sa pekný blonďavý upír pri nás zastavil a začal na nás hovoriť. Bol vysoký, veľmi štíhly a na prvý pohľad vyzeral ako z inej doby. Všetci vyzerali totálne mimo. Upíri sa neradi prispôsobili najnovšej móde a radšej nosili svoje starožitné drahé kúsky. Tento nebol výnimkou. Desili ma kotlety, ktoré mal na tvári. Najviac ma však desila tá totálna bledosť a kruhy pod očami. Maevele sa však páčil, pretože sa usmiala.

„Samozrejme. Náš vládca Robert, vás tiež dnes poctí návštevou. Potvrdil nám účasť," odpovedala šikovne princezná. Naozaj Robert príde? Sama som o tom nemala žiadne informácie. Tieto záležitosti mala na starosti Maevela a očividne nás nimi neobťažovala.

„Oznámim to kráľovi. Kto je tu tento mladý pán? Nevidel som ho predtým pri vašej skupinke," prehovoril upír. Stalo sa presne to, čoho som sa obávala. Samozrejme, že si musel všimnúť, že k nám absolútne nezapadá. Stupila som silnejšie Reilanovi na nohu, aby neprehovoril.

„Je to môj partner," odvetila som skôr, ako prehovoril niekto iný. Upír sa zmätene na mňa pozrel a nadvihol bledé obočie.

„Odpusťte, no nie je váš partner váš spoločník?" Narážal na Jareda.

„Áno je. Lenže mám dvoch partnerov. Vy upíri nie ste zvyknutí na otvorené vzťahy?" spýtala som sa ho a založila som si ruky v bok. Tentokrát sa Reilan chcel znova pohnúť. Silnejšie som sa o neho oprela a tvárila som sa, že je to maximálne pohodlné a len si užívam jeho prítomnosť. Nechcela som sa otočiť a pozrieť sa na svojho princa.

„Samozrejme. Sám udržiavam len otvorené vzťahy," odvetil mi. Na moje prekvapenie žmurkol na Reilana. Mierne som princa prišpendlila ešte aj lakťom. Netušila som, ako sa tváril, lenže upír si očividne jeho pohľad maximálne vychutnával. Ak sa teraz niečo nestane, tak si môže pokojne sem už aj nakráčať Reilanov otec. Naozaj nám upír pohľadmi naznačoval, že by sa rád k nám pridal? Niečo bolo to, že Reilan zniesol predstavu Jareda po našom boku. Absolútne druhé bolo to, že samotný upír sa nám ponúkal. Naklonila som hlavu a prikývla som.

„Myslím si, že na bále bude dostatok času, aby sme sa mohli dôvernejšie porozprávať," odpovedala som po trápnom tichu, pretože upír stále neodchádzal. Prikývol. Skoro som si nahlas vydýchla, keď sa zvrtol na nohe a rýchlo odišiel.

Počkala som až pokým zašiel za kraj a vyčarovala som medzi nami štít, ktorý neprepúšťal zvuk. Maevelu to mimoriadne prekvapilo a mierne sa strhla. Skôr, ako stihla uskočiť, som ju schmatla za ruku. Reilan sa z ničoho nič zhlboka nadýchol. Vo vzduchu bol stále cítiť pach upíra. Nesmrdel ako tie trosky, ktoré som stretávala v baroch, no jeho pach aj tak nebol príjemný. „Ďakujem, že si ma prestala dusiť," povedal z ničoho nič a postrapatil si rukami vlasy. Zachvel sa. Vedela som, že ho to muselo stáť všetky nervy, aby dokázal zostať na mieste. „Mohli by sme odísť z tohto miesta skôr, ako odtrhnem všetkým tým podradným bytostiam hlavy?" spýtal sa. Ignorovala som jeho otázku, pretože som myslela na Jareda, ktorý zostal sám s Natom.

„Maevela, prosím ťa, išla by si teraz za mojím bratom a snažila sa ho udržať v izbe?" prehovorila som na ňu. Obaja sa na mňa nechápavo pozreli. „Ide o to, že keby zachytil pach Reilana, tak neviem odhadnúť o čo by sa pokúsil. Potrebujem ho zabaviť, pokiaľ neprídem na to, čo mám teraz spraviť. Musím sa o tom poradiť aj s Jaredom a Ewordie nám nemôže prekážať," vysvetľovala som jej.

„Ja? Akože ja mám ísť zabávať tvojho brata? Vieš o tom, že sme sa nikdy osamote nerozprávali. Nebude ma trošku z niečoho podozrievať?" pýtala sa ma zdesená. Ani som sa jej nečudovala.

„Hraj sa predsa, že máš o neho záujem. Verím, že to dokážeš," navrhla som jej. Pochybovačne sa usmiala.

„A čo ak on bude mať záujem o mňa? Odmietam spať s tvojím bračekom."

„Nemyslím si, že by mal o teba záujem. Vieš predsa, že Ewordie..." začala som, ale ani som nedohovorila, pretože som sa pozrela na zmäteného Reilana. Niečo takéto som pred ním nemohla vysloviť. Nechcela som. Maevela ma pochopila a len prikývla.

„Fajn. Ale ak sa ma dotkne, tak ho rozštvrtím. Som tak strašne unavená, že ledva stojím na nohách," odvetila a znova si zívla. Obaja s Reilanom sme ju sledovali ako sa pobrala ďalej chodbou. Dúfala som, že to vyjde.

„Si pripravený?" otočila som sa na Reilana a uchopila som ho za ruku. Nadýchla som sa jeho vône a zvraštila som nos. „Sľubujem ti, že vybavíme poslednú vec a potom si budeš môcť dať dlhý kúpeľ." Aj on sa rovnako zamračil, keď som mu opäť naznačila, že smrdí. Lenže naozaj sa potreboval dať dokopy. Ešte k tomu nás dnes čakal bál. Zdalo sa mi, že som sa ocitla v hotovom pekle a predsa som musela žiť ďalej a hrať sa na správnu freoskú vrahyňu.

„Pripravený na čo?"

„Predsa na Jareda. Musíme toto medzi nami aspoň dočasne vyriešiť." 

Ďakujem vám za prečítanie :)

Dnes kratšia kapitola. Kvôli karanténe už začínam byť mrzutá :D.