„Neprestala ťa milovať, Reilan. Som si istý, že ani neprestane. Lenže ľúbi aj mňa a ja sa jej neplánujem vzdať. Bol som veľakrát sebecký, no už taký nemôžem byť. Nebudem ju nútiť, aby si znova rozlomila srdce na dve polky," princ Jared.
Losiele Dal...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
LUCYILA MOONARELA
Skoro ráno sa obliekla, zabalila si kúsok jedla a rozhodla sa, že pôjde stráviť tento deň sama. Žiaden Darlek. Rozhodne nikto zo služobníctva. Len ona a jej vlk a pritom bude trénovať tie hlúpe krídla. Bol to dokonalý nápad. Lenže premiestňovanie jej bralo všetku odvahu. Zase sa na chvíľku stratila v prázdnote a nevedela sa z nej dostať. Ako to, že to temný princ robil tak ľahko? Ju to na smrť desilo. No bol to jediný spôsob, ktorým sa mohla dostať na to miesto – slnečné jazero. Včera v ňom bolo naozaj úžasne.
Na chvíľku si sadla na zem a škrabala Lunu. Vlk jej položil hlavu do lona, zatvoril oči a užíval si jej prítomnosť. Lucyila ju automaticky hladkala svetlom, ktoré si privolala. Sledovala, ako pri dotyku jej pokožka žiarila. Vlk spokojne zamrnčal. Čím si zaslúžila takého spoločníka? Očividne niekto tam hore vedel, že potrebuje ochrancu.
Keď sa chcela vyzliecť a skočiť šípku do jazera, tak sa strhla, pretože sa za ňou ozval zvuk. Otočila sa práve vo chvíli, aby videla mohutného muža, ktorý pristál pri nej. Podarilo sa mu to ladne a zamával krídlami, aby našiel stratenú rovnováhu. Okamžite ho spoznala. Mohutný Loran sa na ňu zmätene pozrel. „Pani moja, čo tu robíš?" spýtal sa jej a pristúpil k nej ešte bližšie. Bude mať znova problémy? V zámku nikomu nepovedala kam ide. Aj tak jej niečo hovorilo, že keby sa Darlekovi zachcelo, tak by ju vystopoval. Pripomenula si, že temný princ jej dal dostatočne najavo, že ju má len skrz moci. Inak ju nemal rád, len ju toleroval.
„Nakázal ti, aby si ma špehoval?" osopila sa na neho. Možno nechcel, aby sa jeho jediná zbraň proti otcovi a bratovi pokazila. Považoval ju za človeka? Teda za anjela, opravila sa. Okamžite jej bolo ľúto, keď zbadala Loranov prekvapený pohľad. Očividne ho za ňou neposlal princ. Aj tak Lucyilu pichlo pri srdci. Kiež by sa o ňu zaujímal.
„Voľakedy som ti spomínal, že každé ráno chodievam lietať, aby som si precvičil krídla. Zbadal som ťa aj z tej výšky. Nie každá žena má biele vlasy, vieš? A kto ma mal poslať? Princ? Nemala by si sa na neho hnevať," povedal. Ani vôbec netušil, čo sa medzi nimi stalo. To sa však od nej očakávalo, že bude držať hubu ako ostatní a poslušne mu slúžiť. Tým pádom sa Lucyile ešte viac zhoršia nálada.
„Prečo? Pretože je tvoj ctihodný princ, za ktorého sa oplatí trpieť a bojovať? Zabudnite! S hraním sa na mučenícku som prestala. Končím s týmito trápnymi pokusmi sa vám všetkým votrieť do priazne!" prehlásila. Lucyila sa postavila na nohy, zamračila sa na Lorana a začala si zbierať veci zo zeme.
„Prepáč, pani, že som si nevšimol, že sa chceš so mnou kamarátiť. Naposledy si prehlásila, že ma nenávidíš najviac na svete. Netušil som, že si stihla zmeniť názor," pripomenul jej to obdobie, keď ju zachránil pred smrťou. Pripomenul jej tú bolesť, keď si vybrala aj večné zatratenie ako hriešnica, ktorá si nevážila život, než tú bolesť, ktorá ju ničila. Pozrela sa mu do očí. Ak existovala v tomto svete osoba, ktorá by mohla pochopiť tú spaľujúcu bolesť v jej vnútri, tak to bol práve Loran. V jeho očiach videla odraz seba. V jeho slovách počula skrytú túžbu, ktorú cítila aj ona. Raz to všetko prestane. Raz otvorí oči, bude hrdá na svoje krídla a v ten deň ju bolesť prestane ovládať.
