„Neprestala ťa milovať, Reilan. Som si istý, že ani neprestane. Lenže ľúbi aj mňa a ja sa jej neplánujem vzdať. Bol som veľakrát sebecký, no už taký nemôžem byť. Nebudem ju nútiť, aby si znova rozlomila srdce na dve polky," princ Jared.
Losiele Dal...
Oops! Ang larawang ito ay hindi sumusunod sa aming mga alituntunin sa nilalaman. Upang magpatuloy sa pag-publish, subukan itong alisin o mag-upload ng bago.
LUCYILA MOONARELA
Asi sa zbláznila. Lucyila pretrpela jednu z najhorších a bezmocných nocí vo svojom živote, teda pokiaľ samozrejme nerátala tú, keď bolo jej ľudské telo zničené. Mala nádej, že sa s bolesťou naučí žiť – tá nádej bola však neľútostne včerajšiu noc zničená. Nedáva to. Nedá to. Bola slabá a niečo sa pri vzkriesený s ňou veľmi pokazilo. Jej telo ju nechcelo – nechcelo tie hlúpe krídla, ktoré dokazovali, že už nie je obyčajným človekom ale anjelom.
Zobudila sa a naplašila sa Darleka, ktorý pokojne sedel a držal ju okolo ramien. Ani si neuvedomovala, že celú noc mu spala na hrudi. Jeho dych ju upokojovala. Chvíľku ešte stále mala zatvorené oči a počúvala pravidelný tlkot jeho silného srdca. Zostal tu s ňou celú noc? Musel. Otvorila oči a pocítila zvláštnu vôňu. Až neskôr si uvedomila, že s Darlekom ležali na zakrvavenej plachte a perinách.
„Pokúsila som sa si odrezať krídla!" boli jej prvé slová, ktorého zhrozene zašepkala. Lucyila sa vytrhla z jeho zovretia a rýchlo sa posadila. Rukou sa nahmatala na mieste, kde si minulú noc zarezala. Krídla boli vyliečené a neboleli ju. Keď ju už viac Darlek nedržal, tak sa vrátila tupá bolesť, na ktorú bola zvyknutá.
„Áno. Žiadam ťa o to, aby si to už nikdy neurobila. Vystrašila si všetkých slúžiacich. Bolo to strašné!" povedal chrapľavým hlasom a začal si naťahovať ruky. Očividne musel ležať vo veľmi nepohodlnej polohe. Lucyila ho pozornými očami sledovala a snažila sa dýchať.
„Matne si na to pamätám. Chcela som, aby bolesť skončila."
„Lucyi, zabilo by ťa to. Viem, že pre teba krídla nie sú dôležité, no je to časť tvojho tela. Nemôžeš si len tak odrezať napríklad nohu – mohla si vykrvácať!" postavil sa na nohy a puklo mu v chrbte. Zamračil sa. Sledoval ju pozornými očami. Očakával že mu sľúbi, že sa už o to nikdy nepokúsi. Ako však mohla? Nebola to ona. Vlastne bola, no ťažko sa to vysvetľovalo. Nechcela to zažívať, nechcela prežívať znova tú bolesť. Byť tak veľmi bezmocná.
„Smrť neoblí, Darlek. Je tichá a súcitná. Zoberie ťa tam, kde už na ničom nebude záležať. Vedela som, že bolesť by pominula a ja by som zaspala večným spánkom." Možno. Nad Lucyilou stále visela tá otázka, ktorá sa jej neľútostne motala v hlave. Darlek jej predsa ukázal, že nie všetky duše odídu na miesto, na ktorom budú môcť odpočívať. Desila sa toho, že by mohla skončiť ako temná princezná Elisha – ktorá očividne večne bude čakať na deň, kedy sa dvaja bratia zmieria a spoločne zaplačú nad jej hrobom.
Nespúšťal z nej zrak a ju to desilo. Pomalými krokmi k nej pristúpil a uchopil ju za rameno, ako keby bola jeho kamarátka. Mierne sa sklonil, aby sa jej mohol pozrieť do očí. Nadvihla hlavu a zadívala sa na jeho krásnu tvár. Prameň čiernych vlasov mu padol k pravému oku, avšak premohla nutkanie, aby mu ho napravila. Jemu to očividne nevadilo. „Opakujem, už to nikdy nerob. Pomôžem ti," prisľúbil jej a ona prikývla.
