„Neprestala ťa milovať, Reilan. Som si istý, že ani neprestane. Lenže ľúbi aj mňa a ja sa jej neplánujem vzdať. Bol som veľakrát sebecký, no už taký nemôžem byť. Nebudem ju nútiť, aby si znova rozlomila srdce na dve polky," princ Jared.
Losiele Dal...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
LUCYILA MOONARELA
Akonáhle sa dostala von za ochranu, na nič nečakala a vstúpila do prázdnoty. Lenže nemyslela na žiadne miesto. Nechcela ísť do zámku, pretože sa bála, že tam by ju Sarlan okamžite našiel. Kam však ísť? Nepoznala Darinu. Rozhodne nechcela ísť ani k jazierkam a na miesto, na ktorom by mohla ohroziť ostatných. Spomenula si na Lorana. Pripomenula si tú noc, keď sedela v knižnici a on jej povedal o Lux. Chcela ísť za ňou, pretože ona bola tiež svetlonoškou. A tak sa Lucyila vrhla do prvých dverí a vôbec netušila kam mieri.
Vystúpila z dusivej prázdnoty a padla na horúci piesok. Čože? Sedela na kolenách a snažila sa popadnúť dych. S krídlami sa jej veľmi ťažko a namáhavo bežalo. Zhúkla od bolesti, keď pocítila príšerné kŕče. Pozrela sa pred seba a zbadala more. Vlny sa valili na breh a vietor jej fúkal piesok do očí.
Len veľmi ťažko sa znova postavila na nohy. Chcela Lux a zjavila sa tu v totálnej prázdnote. Okolo nej nič nebolo, len príroda. Musela myslieť na Darleka, ktorý za ňu schytal veľmi nepeknú ranu. Myslela si, že keby sa jej dotkla taká pravá temnota, tak by ju zniesla zo sveta. Princ však prežil, bol veľmi silný.
Čo teraz? Nepoznala tento svet. Nevedela, čo si má počať. Aj tak sa prinútila ku krokom a snažila sa ignorovať bolesť.
Lucyila blúdila dve hodiny. Mučivé teplo ju priam doháňalo k šialenstvu. Táto časť Dariny bola ako zo samotné pekla. Slnko tu neskutočne pleštilo a po chvíľke bola tak veľmi smädná, že za prameň vody by zabíjala. Napadlo ju, že sa napije z mora. Bola to veľká chyba! Lucyila nikdy predtým pri mori nebola. Len o ňom čítala v knihách. Vôbec netušila, že bolo tak strašne slané, čo spôsobilo, že skuvíňala ešte viac.
Bola pripravená za znova vrhnúť do prázdnoty, avšak nemohla. Opäť bola slabá.
Myslela si, že toto utrpenie nikdy neskončí. Nezabije ju predsa kráľ, ale divočina, ktorá bola okolo nej. Po chvíľke si pomyslela, že už začala blúzniť. Bola v lese, keď zbadala bandu deviatich dievčat, ktoré sa na ňu pozerali. Boli tak strašne krásne, až jej to vypaľovalo oči. Istá sila ju nútila, aby k ním podišla a zverila im aj vlastný život. Hypnotizovali ju. Lucyila bola totálne mimo.
„Lucyila Moonarela, naša pani ťa očakáva," prehovorila na ňu krásna žena. Prezrela si ju. Všetky mali dlhé blonďavé vlasy zapletené do vysokého vrkoča. Pozerali sa na ňu žiarivými modrými očami a oblečené boli do snehobieleho úboru. Nemohla si však nepovšimnúť, že boli aj veľmi dobre ozbrojené. Lenže nemali žiadne jazvy, nič, čo by ich špatilo, alebo jej dokazovalo, že sú reálne. Očividne takto mali naozaj vyzerať anjeli.
„Kto ste?" spýtala sa ich a pristúpila k ním.
„Sme luxanské strážkyne. Pred pár hodinami si sa snažila premiestniť k naše pani. Lenže to nie je možné. Naše kráľovstvo je ohraničené silnou mágiou a preto ťa to vyhodilo na pláži. Naša pani usúdila, že si vhodná toho, aby si mohla pred ňu predstúpiť," štebotala na ňu krehkým hlasom. Ani jedna z nich sa neusmievala. Podozrievavo na ňu hľadeli. Predsa toto chcela. Poďakovala sa anjelovi tam hore, ktorý ju stráži a doviedol ju až sem.
